Stratená

1.

,, Dnes to bolo super..."  ozval sa za mnou hlas mojej kamarátky.

,, Hej, hej...bolo.. " odpovedala som.

,, Čo ti je ? Dnes si celý deň...taká nesvoja. Stalo sa niečo ? "

,, Nie, som v pohode...len nedokážem spracovať to, čo sa včera stalo. "

,, Neboj sa...to prejde...Rockyho síce zrazilo auto...ale to neznamená, že tu s nami nie je. "

,, Máš pravdu...už asi pôjdem domov. Je celkom neskoro, rodičia ma budú hladať. "

,, Dobre. " Jednoslovne mi na to odvetila Marry.

Pomalým krokom sme sa vliekli ku nášmu bytu. Bolo cca asi 20:22. Keď som zazvonila na zvonček, tak mi mama rozzúreným hlasom skríkla do slúchadla. ,, Kde si bola tak dlho ?!" Odpovedala som jej na to, len toľko, že nech to tu teraz neriešime, lebo mi je zima. Pravda bola ale taká, že som sa len pred Marry nechcela strápniť. Keď mi otvorila, prekročila som prah vchodových dverí a zakrútila sa mi hlava. Zatackala som sa a chytila o stenu. Marry chcela za mnou pribehnúť, ale dvere sa zatvorili. Spamätala som sa a jemným pohybom ruky som dala najavo, že som v pohode. Krokom som prešla ku výťahu. Stlačením tlačidla na stene som sa dostala hore. V tej chvíli sa rozleteli dvere a nahnevaná mama na mňa spustila. 

,, Moja milá...pome okamžite dovnútra!"

,, Idem.."

Keď som sa vyzliekla a bundu hodila na posteľ, tak som automaticky išla do obývačky, lebo som vedela čo ma čaká... ako inak než rozzúrená mama na gauči.

,, Sadni si."

,, Ale..veď som nič hrozné nespravila.. "

,, Sadni si!" zahučala na mňa mama.

Neostávalo mi nič iné. Psychicky som na hádku bola pripravená ale nehodlala som sa s ňou hádať o tom, že či si sadnem alebo nie. Tak som si nakoniec radšej sadla.

,, Vieš moja milá koľko je vôbec hodín ?! "

,, Áno viem. A? Teraz je momentálne 20:45."

,, No...a ty nevieš, že už si mala byť 45 minút doma ?!"

,, Bože viem, ale nemôžeš mi dokonca života rozkazovať! Mama. Ja mám už 19! Nie som malé dieťa.."

,, Takto sa so mnou nebav! Bývaš v našom byte ?! Áno! Tak budeš láskavo poslúchať ! "

Neodpovedala som jej, pretože mi prišlo trochu zle. Opäť sa mi zatočila hlava a tentoraz ma aj pichalo pod rebrom. Rýchlo som sa postavila a odišla som do svojej izby, kde môžem byť sama sebou, bez ohľadu na to, čo si o mne kto myslí. Zvalila som sa na posteľ. Bolo mi stále viac a viac zle. Snažila som sa zaspať, keď v tom mi volala Marry, že sa niečo stalo... Zdvihla som a počula som plač a silné udieranie akoby do steny...

Pokračovanie v ďalšej kapitole...