Stratená

3.

,, No. Áno som."

,, Tak to sa s tebou musím porozprávať"

,, Prepáčte, ale ja nemám čas. Moja kamarátka... "

,, Áno, je na lôžku a čaká na teba." prerušila ma sestrička. 

,, Áno... čaká... A preto musím ísť za ňou. "

V tom okamihu prišiel niekto, kto si hovoril ako Josh. Absolútne vôbec som netušila, že kto to je a čo tu robí.

,, Dobrý deň." povedal.

,, Ahoj. Alli, toto je Josh. " povedala sestrička. ,, Je to Marryn brat."

,, Teším ma." pozdravil.

,, Em..aj mňa. " odpovedala som mu neisto. Pri ňom som úplne zabudla, že načo som tu. Rozhodne som povedala.

,, Ale ja tu teda nie som na to, aby som sa tu s vami rozprávala. Prišla som za Marry...tak mohla by som? "

Vstúpila som medzi sestričku a Marrynho brata. Chcela som prekĺznuť, ale sestrička ma napomenula. 

,, Chceš tam naozaj ísť ? "

Nevedela som čo mám robiť. Ukludnila som sa a ruku som od kľúčky dala jemne preč. Nechápavým pohľadom som sa udivene pozerala a nakoniec zo mňa vyšlo..

,, Áno...prečo nie ? Veď ma čaká. "

Oni len sklopili zrak a Josh klepol rukou po vrecku s kľúčmi. 

,, No ja musím ísť..." povedal a dal mi na papieriku jeho číslo so slovami: ,, Keby niečo bolo treba, zavolaj." a odišiel. Pozrela som sa s údivom na sestričku, no tá len prevrátila očami a odišla tiež. Pomyslela som si, že o čo im ide ? Neriešila som a vošla som do izby. Tam len nevládne ležala Marry so zatvorenými očami. Bola napichaná všelijakými inekciami a infúziami. Prešiel mi mráz po chrbte a zovretím klúčky som ruku oprela o stenu. Jemnými a tichými krokmi som sa približovala k jej posteli. Odokryla som jej vlasy z tváre a zostala som zhrozená. Ruku som odtiahla a sekaným pohybom som si chytila ústa. Nedalo mi to..ale sadla som si prudkým pohybom na stoličku. Bola som v šoku. Vo dverách sa zjavila sestrička a vážnym hlasom mi povedala ,, Poď sem. ". Nechcela som konflikt, tak som porozumela a radšej išla. Keď sestrička zavrela dvere, povedala mi...

,, Odíť odtiaľto.."

,,Ale.."

,, Odíď odtiaľto! "

Otočila som sa a rýchlim krokom som išla do taxíka, ktorý som zbadala doma. Nevedela som vôbec, čo sa stalo. Nasadla som...vtom mi zazvonil mobil. Zdvihla som ho a položila k uchu.

,, Prosím? "

,, Dobrý deň, Marry bude o 5 dní prepustená z nemocnice. "

,, Ďakujem . "

Tvárila som sa neutrálne a vo svojom vnútri som cítila neprekonateľne úžasný pocit. Tešila som sa, že Marry bude v poriadku. Ale aj tak stále mi niečo hovorilo, že je to len klamstvo a nič dobré ma nečaká. Tento hlas vo mne som sa snažila nevnímať. Myslela som len na to dobré...ale čo viete....možno ten hlas mal pravdu....

Pokračovanie v 3. kapitole....