Priateľstvo je VIAC ako bolesť

Ako to všetko začalo?

Od škôlky som bola dievča,čo malo jednu kamarátku a vyhovovalo mi to.
Dokým sa to neobrátilo a ja som zostala úplne sama.
Nechcela som chodiť do škôlky,pretože som sa tam nemala s kým rozprávať a ja som nechápala prečo sa to všetko deje. Potom som pochopila,že priateľov si musíš vyberať podľa toho,či im môžeš veriť na 99% to 1% nechávam na osud.

Škola.
Prvý ročník- mala som svoje kamarátky,no ja som stále cítila,že mi neskutočne chýba 1 človek. Petra... Ona je to dievča,s ktorým som sa v škôlke úplne odsudzila a tvarili sme sa,že sa nepoznáme. S tým dievčaťom som vyrastala,poznali sme sa až na vlas,neskutočne sme sa vo všetkom dopĺňali.. Boli sme ako sa hovorí jedno telo-jedna duša. Na začiatku šk.roka to prebiehalo presne ako v školke..absolútny nezáujem z oboch strán. No v jeden deň prišla pri mňa a začala mi rozprávať,videla som,že ju to mrzí a nemala som dôvod sa s ňou nebaviť. Sedeli sme spolu a bolo všetko ako malo byť. Ďalšie ročníky menšie hádky no mali sme iba jedna druhú a s nikým iným sme sa nebavili. Potom to všetko začalo. S Peťou som sa začala stretávať menej a do toho prišla Miška. Nikdy na Peťu nič zlého nepovedala a to si vážim. Obidve sme chápali,že Peťa má iné záujmy a úplne sme to rešpektovali/rešpektujeme. S Miškou prišla Natálka aj Naty. Mala som 4 najlepšie kamarátky,ktoré ma vždy podporili,povedali čo robím zle.
Asi koncom 7.ročníka som sa začala baviť s Emkou..Emka bola a ešte aj je moja spolužiačka,no bola jedna z tých s ktorými som sa iba pozdravila a ťažko som si s ňou rozumela. No nejak sa to zvrtlo,zostala úplne iná a mne sa to začalo páčiť a snažila som sa s ňou vychádzať. Úplne najviac je v pohode,čo som si ani nemyslela. Začali sme spolu chodiť von, na zápasy s naším futbalovým mužstvom a my sme sa tak neskutočne na seba nadviazali,že to sa ani opísať nedá. S nimi som prežila najkrajšie letá, školské dni, zábavy..
Chalani.
Malé baby,malí chalani..fuj bože dievčatá,fuj chlapci. Nidky sa s nimi baviť nebudeme. No :D to teda určite. Lukáško a Maroško ❤ títo dvaja sú tak neskutočne v pohode až je to čudné 😂 každé zdrby od učiteliek máme spoločne: ja,Miška a oni dvaja. Je pravda,že s Lukášom sa bavím viac no s Marošom nám stačí aj škola aby sme sa zabávali a smiali na všetko. Robili hovadiny... S Lukášom mám toľko neskutočných spomienok. Najmä dobrých samozrejme. Úprimnejší chalan v mojom okolí asi ani nie je.. Vždy povie keď sa mu niečo nepáči a nepotrebuje klamať. Mnohí nás prirovnávajú k páru,ale nie je to tak. Sme 2 kamaráti ktorí si neskutočne rozumejú,sú za každú srandu a musia byť spolu aspoň raz za týždeň mimo školy. S ním trávim mega veľa času či už je to škola,rampy,u mňa doma alebo rybačka. 3hodinové telefonáty, kde sa nechceme pustiť ani jeden k slovu a potom sa začneme hádať kto bude hovoriť prvý 😂 s týmito ľuďmi mám tie najkrajšie spomienky ktoré by som nevymenila za nič. Bolesť? Bolesť prežívam keď ich nevidim čo i len 1 deň, keď sa pohádame. Sú obrovský kus zo mňa,keď niesom s nimi niesom nikde prítomná,mysľou som tam kde sú oni. Teraz som v 9.tom ročníku na ZŠ a nechcem si ani predstaviť čo bude na budúci šk.rok keď každý pôjde svojou vlastnou cestou. Dúfam,že sa budeme aj naďalej stretávať a robiť takú zábavu akú vieme urobiť iba MY. My všetci pokope.