Grace Brownová

16.kapitola - Na ľade

Predaj koláčov úspešne pokračoval aj v priebehu ďalších dní. Všetky sme sa tešili, keď k nášmu stánku niekto zavítal a kúpil si koláč. Hoci sa tešila aj Zarina suseda, v jej vnútri sa ozývalo aj zúfalstvo z toľkého pečenia. Za pultom sme sa striedali tak, aby sme boli minimálne dve predávajúce.

Ako náhle som si mohla vydýchnuť od predávania, som sa vybrala pomedzi iné stánky v sprievode Henryho. V poslednej dobe som mala pocit, akoby som mu mohla povedať úplne všetko. Ja som rozumela jemu, on zase mne, bolo to vzájomné. Cítila som sa veľmi príjemne v jeho spoločnosti a (dúfam, že) aj on v mojej.

Stále to však nestačilo na opätovanie jeho citov. Aj keď on o tom nerozprával, pohľady a jeho častá opatrnosť mi to stále predkladali pred oči. Mám ho rada a ešte ako! Ale je to kamarátsky vzťah, nič viac, nič menej. A on to chápe, za čo som vďačná.

V škole to bolo v tento týždeň miernejšie, nemali sme priveľa povinností aj kvôli tomu, že väčšina z nás pracuje na Zimných dňoch. Preto som neraz po škole skončila na gauči pred zapnutou telkou či so skicárom a ceruzkou v ruke.

Každý deň počas Zimných dní bol venovaný čomusi inému. Prvý deň bol vždy uvítací - vypočuli sme si (prekvapivo) krátke príhovory od tých najvyšších a na pódiu sa menili programy žiakov a študentov základných a stredných škôl v meste. Na konci dňa bola ukážka tradičných Vianoc v Kanade v podaní dobrovoľných amatérskych hercov mesta.

V meste bola totiž vytvorená komunita takzvaných amatérskych hercov, ktorí na podobných akciách vystupovali. Patrila kedysi do nich aj moja mama, ktorá neskôr odtiaľ odišla. Svojím spôsobom ma k tejto činnosti viedla, no vydržala som tam pomerne málo. Pre moju hanblivú povahu to nie je nič príjemné.

Druhý deň sa nazýval „Druhý herecký Zimný deň". Tu prichádzali známi kanadskí herci pochádzajúci z Toronta a okolia. Na pódiu predviedli čosi prostredníctvom improvizácie a rozdali fotky, autogramy pre fanúšikov či rady pre budúcich hercov(?).

Tretí deň sa niesol v športovom duchu, kde najpočetnejšiu skupinu zohrávali hokejisti nielen pochádzajúci z Toronta, ale aj pôsobiaci v hokejovom klube Toronto Mample Leafs. Zara sa na tento deň neopísateľne tešila. Milovala šport všeobecne, najmä však hokej. A keď sa dozvedela, že do nášho mesta zavíta jej obľúbený hokejista, každý deň bol až do osudného dňa pre ňu pridlhý.

Akurát som za pultom stála vedľa Zary, kedy k nám vtrhla Marion s nadšeným, takmer upišťaným tónom v hlase: „Už čoskoro vystúpi na pódiu!" zvolala, čím myslela Zarinho obľúbeného hokejistu. Všetci športovci (väčšinou po skupinách) vychádzali na pódium a odpovedali na otázky fanúšikov alebo rozprávali z vlastnej hlavy, čo im vzišlo na um.

„Tak poďme," povedala Zara a pridala sa k Marion.

„Hej, hej, hej!" ozvala som sa. „To ma tu chcete nechať samú?!" Nepáčilo sa mi, ako ma odstrčili. Na začiatku sme sa predsa dohodli, že predávať budeme minimálne dve. A teraz som tu mala ostať sama, nebolo mi teda všetko jedno.

„Ty to určite zvládneš. A navyše, nebude to trvať dlho, hneď sa vrátime," upokojovala ma Zara. Nestihla som opätovne namietať, potiahla Marion za pazuchu a už ich nebolo. Nahnevane som pokrútila nad ich činom hlavou. Neostávalo mi nič iné, ako ďalej predávať.

Ich tvrdenie, že hneď prídu, sa vôbec nepotvrdilo. Slovo hneď v predchádzajúcom rozhovore znamenalo maximálne polhodinu, nie hodinu. Ani po tej polhodine som ich nikde nezazrela, čo ma neskutočne rozpálilo.

Pomedzi márne čakanie som si vypisovala s Henrym. Posťažovala som sa na moje „tolerantné" kolegyne. Spoločne sme uzavreli, že by som si mala vypýtať väčšiu peňažnú odmenu. Nakoniec mi sľúbil, že moje podráždené nervy ohreje teplým čajom o siedmej.