Stvorený z neživého.

Ja? Nie, my!

Slaný prúd sĺz stekal po líci mladej ženy.

Ktorá pred chvíľov videla, ako jej mesačné dieta roztrhali zaživa.

Ja? Nie, my.
Moja neprávoplatná sestra a ja.

Detské mäso.
Ozvala sa moja sestra Xenefe.

Je príjemné vidieť ako sploditeľka trpí.
Vrieskala,metala sa.
Bezvýznamne.
Z jej dieťaťa boli márne kusy ovísajúceho tmavočerveného svalstva. Iba žilkami držiacich na kostre.

Je rad na ňu !
Zasičala Xenefe.
Máš pravdu. Ale, ešte ju potrápime.
Dodala som.
Ako chceš Atari.
Ozval sa mi za chrbtom jej hlas.

Oblízla som si pery.
Xenefe z jej malíčka vyprskol malý plamienok, Čierno červeného ohňa.
Pomaly sa preniesol na všetky prsty ako keď olej steká po kameňoch.
Za chvíľu mala Xenefe celú dlaň pohltenú tmavým ohňom.

Urobila som to isté.
S malou odlišnosťou.
Môj oheň je
bielo-červený.

Za chvíľu.
Bol zo ženinho tela prach.

Dobrá práca, Atari.
Pochválila ma sestra.
Ďakujem.
Odsekla som.
Aj ty, Xenefe.
Dodala som tri slová.

Spolu sme odišli domov.
Inak sa to nazývať nedá.
Domov je tam kde máš,
Otrokov
Niet tak ?