Ahoj. Volám sa Kate. Chodím do školy kde sú samé cool deti. A ja? Ja som tiché dievča ktoré sa schováva vzadu. Ale naozaj som veľmi živá len o tom nikto nevie. Každý ma odmieta a nechce ma prijať do kolektívu, lebo si myslia, že tam nemám čo robiť. Nie som najmúdrejšia, skôr taká dvojkárka. Chodila som na hodiny klavíra, ale prestalo ma to baviť. Bola tam nuda. Každú hodinu sme si iba písali noty a nikdy sme nehrali. Všetky super dievčatá zo školy chodili na basketbal. Aj ja som nad tým uvažovala. Lenže malo to jeden háčik. Keď som hodila na kôš, tak som dohodila iba po sieťku. Nemám veľa sily. To už ste si mohli všimnúť. Prešlo niekoľko mesiacov a prišla k nám do triedy nová spolužiačka. Vycítila som príležitosť nájsť si prvú KAMARÁTKU. Nevedela o našej triede nič, takže nevedela nič ani o mne. Keď vošla do triedy hneď som sa jej postavila do cesty. ,, Ahoj. Ja som Kate. A ty?" spýtala som sa ako keby som bola najlepšie dievča triedy. ,, Ja sa volám Matilda, ale prezývajú ma Maty." povedala s úsmevom. Nebála sa pred novým kolektívom. Naopak. Bola veľmi priateľská a milá. Túto chvíľku keď sa so mnou niekto rozprával prerušil prenikavý zvuk zvončeka, ktorý zahlásil začiatok prvej hodiny. Mali sme môj obľúbený predmet Dejepis. ,,To je môj obľúbený predmet. Čo ste sa učili naposledy?" ,, Rím." povedala som smutne, lebo som nič nevedela. ,, Super. Presne tam sme skončili v minulej škole." oznámila mi veľmi radostne. ,, Prečo si vlastne odišla z tamtej školy?" ,, Lebo som sa tam necítila dobre. Každý ma ignoroval." povedala Maty veľmi nešťastne. Ale mňa ako prvé napadlo, že toho máme celkom dosť spoločného. ,, Kate!" zakričala na mňa učiteľka Hudsonová. ,,Dávaj pozor. A ty tiež. Prepáč neviem si spomenúť na tvoje meno." ,, Volám sa Matilda. Ale môžete ma volať Maty. Som tu nová." ,,Aha. Tak vitaj u nás na škole." povedala učiteľka s úsmevom a trochu sa upokojila. Otočila sa k tabuli a písala ďalej. Ja som si až vtedy všimla, že sú na tabuli nejaké poznámky. Písala som tak rýchlo, ako ešte nikdy. O päť minút zazvonilo na prestávku. To bolo prvýkrát, čo som bola rada, že sa skončil dejepis. Po učiteľke som vyšla na chodbu ako prvá. Musela som si ísť do šatne po úbor na telesnú. Bol to môj najmenej obľúbený predmet. Keď som si išla zobrať kľúče od šatne skrinka s kľúčami bola zamknutá. Nevedela som čo mám urobiť. Ešte nikdy sa mi to nestalo. ,,Do prdele" povedala som polohlasne a išla som sa spýtať vrátničky, že či by mi neotvorila skrinku. ,,Pani riaditeľka mi zakázala vám skrinku otvárať." ,,Prosím. Naposledy." povedala som smutne. ,,Dobre, ale poslednýkrát." povedala výrazne. Hneď sa mi vyčaril úsmev na tvári. Síce telesnú neznášam, ale sedieť na lavičke ma nebaví ešte viac. Zobrala som si telesnú a išla som sa prezliecť. ,,Zoradiť !" ozval sa prísny hlas telocvikára. ,,POZOR! Laura spočítaj koľko vás je." povedal to tak hlasne, že som skoro ohluchla. Laura je moja spolužiačka, ktorá má všetko na čo si len pomyslí. Nosí iba značkové oblečenie a chodí zmaľovaná ako 50-ročná žena, ktorá chce vyzerať mladšie. Nemôžem ju vystáť, pretože sa stále nad všetkými vyvyšuje, pritom dostáva samé päťky. Myslí si o sebe, že z nej bude modelka. Ale dosť už o Laure. Hodina telesnej výchovy už konečne skončila. Nasledovala matematika, slovenčina, biológia a angličtina. Po škole som išla na obed do školy. Prekvapivo bol celkom malý rad. Keď som sa s Maty naobedovala tak sme išli spolu domov, lebo išla tou istou cestou ako ja. Keď sa naše cesty odpájali tak sme zastavili. ,,Nechcela by si ísť ku mne domov?" spýtala sa ma so širokým úsmevom. Nevedela som čo mám na to povedať, lebo sa mi to nikdy nestalo. ,,Hmmmmm. A kedy by som k tebe mala prísť?" konečne som sa vykoktala. ,,Veď dneska ty trúbka" povedala Maty a nahlas sa zasmiala. ,,Aha. Tak to mi nedošlo. Počkaj zavolám mamke a spýtam sa." O minútu som sa vrátila k Maty. ,, Môžem ísť, ale iba na hodinku." povedala som smutne ale zároveň radostne. Prvú časť som povedala radostne a tú druhu smutne. ,,Tak to je super." povedala Maty s úsmevom a išli sme.
