the great interview // calum hood

Chapter 1

November 2015:
» Ako sa to všetko začalo... « 

V poslednom čase sa v spoločnosti objavuje zvýšené množstvo tzv. „spoločenských chorôb", ako to nazývajú vedci a odborníci. Môžete sa pýtať, čo sa pod takýmito problémami myslí. 

Najčastejšie hovoríme o depresiách, ktoré sú charakterizované ako silné návaly smútku dlhodobejšieho charakteru, ktoré postihujú nielen mentalitu človeka, ale i jeho fyzický stav. 

Mnohí ľudia to nepokladajú za chorobu či reálny a vážny problém, ale pravda je taká, že depresia sa stáva jedným z najčastejších problémov, ktoré postihujú túto generáciu. 

Čo ju spôsobuje? Dôvodov je veľa. 

Často však hovoríme o jave, kedy človek nevie nájsť šťastie a cíti sa stratený vo víre dnešnej rýchlej doby. Čo je alarmujúce, je fakt, že sa to stále viac a viac týka mladej generácie ľudí, niečo, čo bolo predtým absolútne neslých-

„Olivia!"

Ó Bože, prosím nie. Zdvihla som prsty z klávesnice a prerušila som písanie môjho najnovšieho článku.

„Olivia Keysová!"

Okej, tak to som ja. Iná Olivia Keysová vo WorldToday nepracuje.

„Niekto mi zavolajte Oliviu! Teraz! Potrebujem sa s ňou porozprávať!" mohla som počuť hlas svojej nepríjemnej šéfky aj z druhej strany poschodia, na ktorom som pracovala. Pretočila som očami, nebola som v nálade na rozhovor s ňou, práve som písala. Ale, nanešťastie, som nebola ani v takej pozícii, aby som si mohla dovoliť jej odporovať a neprísť, keď ma volala.

Bola som iba devätnásťročná novinárka, ktorá bola príliš talentovaná na to, aby študovala na univerzite - aspoň to som povedala rodičom, keď som im pred rokom a pol oznámila, že sa na vysokú školu nechystám. V sedemnástich rokoch ma prijali do časopisu WorldToday, a mala som šťastie, že som tu stále pracovala. Nemala som ani poňatia, ako sa to všetko stalo - niekedy mi to stále pripadalo ako sen -, ale bola som za to neskutočne vďačná.

Vždy bolo mojím snom pracovať tu, vo WorldToday, takže som na sebe tvrdo pracovala, aby som sa sem dostala - zabralo to veľa novinárskych stáží a tréningu, až sa to podarilo. Keď ma sem konečne prijali, bol to jeden z najkrajších dní v mojom živote. Pamätám si, že som nevedela prestať plakať a obvolala som všetkých ľudí, ktorých kontakt som mala uložený v mobile. 

Niekedy som premýšľala, ako bolo možné, že som tu ešte stále pracovala - v takom časopise, ktorý bol rovnako známy ako Cosmopolitan, Vogue či Rolling Stone. Stále som si prišla ako naivná stredoškoláčka, ktorá písala len pre zábavu a snívala vo svojej izbe o novinárskej kariére v nejakom časopise. A nakoniec som skončila v jedných z najväčších novinách v celej Amerike!