the great interview // calum hood

Chapter 2

» Čo, dopekla je 5SOS? «

„5 Seconds of Summer?" spýtala som sa opatrne, aby som sa uistila, že som dobre počula. Keď som mala byť úplne úprimná, nikdy som o skupine nazývajúcej sa 5 Seconds of Summer nepočula, nemala som ani poňatia, kto alebo čo to bolo.

Možno to bolo preto, že som počúvala iba rock a punk z minulého storočia, veľmi ma nezaujímala moderná a súčasná hudobná scéna. Pohŕdajte mnou, keď chcete, ale zdalo sa mi, že nové kapely a piesne boli príliš moderné, ako keby sa snažili vtisnúť sa do prúdu popovej hudby, robili iba tú mainstreamovú rádiovú hudbu. Takže, preto som nevedela, kto boli 5 Seconds of Summer. Nehovorila som, že takú hudbu som nepočúvala vôbec, iba som sa jednoducho väčšinu času snažila vyhýbať.

„Áno, presne tak, 5 Seconds of Summer, môže byť?" spýtala sa ma Anne, znova s jej typickou chladnosťou v hlase a mohla som v jej očiach zbadať ten zvyčajný odstup zmiešaný s nejakým zvláštnym opovrhnutím. Prižmúrila oči a venovala mi jej známy zabijácky pohľad.

Nahlas som prehltla. Nemala som odvahu povedať jej, že som vôbec nevedela, kto, dopekla, boli 5 Seconds of Summer. Nemala som odvahu povedať jej, že mi vybrala absolútne vedľa a zle. Nadýchla som sa a falošne sa na ňu usmiala.

„Áno, ďakujem vám veľmi pekne, som spokojná. Sľubujem, že to bude môj najlepší článok," povedala som nahlas, dúfajúc, že si nevšimla, že som jej klamala priamo do očí. Keby to zistila, pravdepodobne by ma to stálo miesto vo WorldToday.

„Neočakávam nič iné, len tvoju najlepšiu prácu. Musí to byť dokonalé, inak ťa vyhodím, rozumieš? Toto číslo časopisu musí byť perfektné, inak to ani len nejde. Tak to nepokaz," povedala mi arogantne. Znova som rýchlo prikývla, v žilách mi prúdil čistý strach.

Mala som tak veľa otázok, ktoré som sa jej chcela spýtať, ale keď som sa na ňu pozrela, v očiach mala vpísaný ten podráždený pohľad, a ja som okamžite vedela, že bol čas ísť.

„Dobre, ďakujem vám, prajem vám pekný deň!" povedala som, ako som sa postavila z plastovej stoličky a vydala som sa k dverám. Ani mi len neodpovedala. Mentálne som nad ňou prevrátila očami.

Keď som otvorila dvere, napoly som očakávala, že mi aspoň povie dovidenia, ale jediné, čo povedala bolo: „Zavri za sebou, nech nie je prievan!"

Musela som si zahryznúť do jazyka, aby som jej neodsekla niečo škaredé, pretože by som pravdepodobne bolo okamžite vyhodená. Tak som iba jednoducho zavrela dvere, postarala som sa o to, aby buchli dosť hlasno. Layla, ktorá stále robila kávu, zdvihla svoj pohľad a pozrela sa na mňa.

„Tak, aké to bolo?" spýtala sa ma s obavami.

„No, bola mrcha," prehovorila som potichu, tak, aby ma Anne za dverami nepočula.

„Ako vždy, nič nové," Layla ma prerušila s tichým smiechom.

„Hej, ale ona..."

„Tam sú aj nejaké ale?" spýtala sa ma a pobavene zdvihla obočie. Prevrátila som oči, ale stále som sa musela usmievať.