Vrahyňa 2: V psychiatrickej liečebni

16. Súkromný rozhovor s otcom

Venujem: Timejka6969,  Potvorka-Bubi,  TimiTimu,  ---Mellark---, NatliaBeov,  __saja__,  Barbour2go,  KristnaCipciarov...

„Dcérka..." začal otec. Pokrútila som hlavou.

„Dobre, dobre, len mi nehovor dcérka a nesprávaj sa ako strachopud. Neznášam slabých a bojácnych ľudí. Môžeme ísť ku mne alebo k tebe na izbu?"

„Bývam zatiaľ sám, tak môžeme aj ku mne," prikývla som. Snáď ma len nezabije, keď nemám pri sebe nôž. Schmatla som zo stola darčeky a pobrala sa za ním s tichosti ako myška. Býva iba na prvom poschodí a to v izbe číslo trinásť. To číslo mám najradšej. Musí to byť nejaké dobré znamenie. Mala by som sa spýtať, či náhodou nemá skúsenosti so Satanom.

Otvoril dvere. Ocitli sme sa v rovnakej izbe ako u nás hore. Dve postele, stôl, balkón, kúpeľňa. Všetko tu bolo rovnaké.

„Sadni si," ukázal na dôkladne ustlanú posteľ. A tak som si urobila pohodlie. Otec si prisadol tiež, ale nechal medzi nami dostačujúcu medzeru. Nevedela som čo mu povedať alebo skôr ako začať. Nevedel to ani on. Pozeral oproti na bielu stenu. Už ma to štvalo, že je tu všetko biele.

„Tak..." začala som, keď už on nemá na to grády. Ja predsa nie som typ čo bude tri roky mlčať, kým vysloví nejaké to slovo. Nemám zase žiadny dôvod sa niečoho obávať. Je to môj otec. Je starý a aj kebyže chce na mňa niečo vyskúšať, tak ja si verím. Som mladá a silná. Na mňa nikto nemá. „Ako si sa dostal k zabíjaniu? Čo ťa k tomu viedlo?" bola moja prvá otázka naňho.

„Vieš, že ani neviem. Túžba po niečom. Vyskúšal som to prvý krát a hneď sa mi to vrylo pod kožu a už ma nechcelo pustiť. Vždy som chcel viac a viac. Začal som sa tomu venovať naplno. Bol som vtedy ešte mladý, nie tak ako ty. Mal som vtedy osemnásť. Moja prvá obeť bol vlastne môj vlastný brat. Mal iba pätnásť. Nezniesol som jeho rozmaznané správanie. Už len za to, že rodičia ho mali radšej a všetko mu dovolili čo mu videli na očiach. Ja som im bol ukradnutý. Dá sa povedať, že som to urobil z trucu. Neprišli na to, že som to bol ja. Nikto. Nikdy. Dlhé roky nikto netušil, kde miznú ich známy a príbuzní. Darilo sa mi to skrývať dostatočne dlho. Dokonca som si vybudoval aj mučiareň pod svojím domom, kde mám doteraz všetky svoje suveníry, od každej obeti. Každá z nich mi dala niečo zo seba. A ich telá sú tiež na dobrom mieste. Zhnité na jednej kope. Určite z nich zostali už iba suché kosti a nič viac. Potkani si na nich pochutnali. Vlastne ani neviem z akého dôvodu si tu ty?" kebyže len vie, že jeho dom je už zrovnaný zo zemou. Aj mne je ľúto toho domu, respektívne pivnice, ale nič sa už nedá robiť. Všetko sa posralo. Keby som to nebola nikdy povedala Jakubovi, nič z toho by sa nebolo stalo. Nemôžem už nikdy nikomu veriť. Hlavne nie nejakému chalanovi, ktorý príde za mnou a obviní ma z vraždy. Potom si zmyslí, že bude so mnou spolupracovať a nakoniec ma drzo podrazí.

„Ako si zabil brata? Nepovieš mi nejaké pikošky z tvojich obetí? Nie. Nepozeraj sa tak na mňa. Vieš vôbec niečo z môjho života?"

„Pýtal som sa Waltera. Nepovedal mi nič. Vraj sa mám spýtať teba. Bol za mnou aj Keil. Tvoj bratranec, ale tiež sa nechcel so mnou rozprávať o tebe a nakoniec Denis s Petrou o tebe ani nič nevedeli. Iba to, že si niekoľko ľudí zabila."

„Som ako ty," vhŕkla som. Otec pokrútil hlavou. Nechce uveriť tomu čo som mu povedala. Nemôže jeho dcérka byť rovnaký blázon ako on. Srandujem. Neviem čo si myslí. A ja blázon nie som.