Je to už taká dlhá doba a predsa mám pocit, že sa nič neposunulo vpred,
tápanie a holá pravda prichádzajúca ruka v ruke s krutosťou každodennej reality,
vo vzduchu naďalej visia koncepty nedokončených viet,
cieľom naďalej nie sú ciele ale banality.
Vidíme sa v prasknutom zrkadle Snehovej kráľovnej,
vidíme pokrivené tváre našich preľudov minulosti,
snažíme sa pochopiť, čo z tej diery tajomnej,
vyjde na povrch a udá smer naprieč pochybnosti.
Je to už taká dlhá doba no predsa mám pocit, že sa nič nezmenilo,
že sklamanie bolí rovnako, tak isto ako strata blízkych,
dúfajúc, že všetko zlé sa na dobré premenilo,
potkýname sa prekážok naďalej, raz vysokých, raz nízkych.
Vidíme svoje tváre v blčiacich plameňoch fénixa,
vidíme svoje užasnuté výrazy nad tým, čo sa z nás stalo,
uvedomujúc si, že nakoniec aj nemenné mení sa,
vrážame do stien pred sebou ako keby sa to inak nedalo.
Je to už taká dlhá doba, ale ja stále vnímam tie impulzy, ktoré mi nedávajú spávať,
Stále ma mátajú rovnaké prízraky len zmenili plášte,
pravdou je, že len som sa naučila ako im zakázať do mojich snov sa vnárať,
a že je dôležité vedieť, čo máte, preto to, čo máte si vážte.
Vidím sa na hladine rieky, v ktorej sa voda nikdy neprestala čeriť,
vidím svoj obraz , no nevidím len seba, vidím aj svoju minulosť a prítomnosť,
a naďalej mysliac si, že mi neostáva nič iné len veriť,
skáčem po rozbitom skle ako keby som s tým ešte nemala skúsenosť.
YOU ARE READING
Zbierka XI.II.
Poetry*DOKONČENÉ* Zbierka básní XI.II. *Aj vám občas pripadá svet akýsi malý? Máte niekedy pocit, že aj keď je okolo vás milión ľudí, cítite sa osamelo? Vnímate niekedy, že chcete kričať, ale na miesto toho mlčíte a bezmyšlienkovite hľadíte do steny? Po...
