LAST TEST II. [the maze runner]

14. Kapitola - ''Chlapci?"

Dych sa mi zrýchlil, v snahe nehýbať sa moje telo protesttne začalo triasť. bol cudzí. Bol cudzí. Jeho hlas som nikdy predtým nepočula. ''Neboj sa, maličká.'' oslovil ma chlapčenský hlas. ''Čo odomňa chceš?'' šepkala som nervózne.. ''Čas.'' povedal dievčenský hlas, o ktorom som ani netušila že tu je. ''Poďme za mojou skupinou!''navrhla som. ''Bohajeho! Fajn.. Ale potichu, je ich tu nasratých až po strop.'' keď sa bojím pomalšie mi to myslí. ''Koho?'' ''Pomätených.'' povie dievča. Bez ďalších slov ma viedli za skupinou.

Chlapec ma posunul dopredu, čím ma vyzval aby som prehovorila.''Chlapci?'' povedala som roztraseným hlasom. Bolo mi do plaču. ''Prosím stojte'' zrejme zastali pretože dupot ktorý sa ozýval celou miestnosťou prestal. ''Nie sme sami. Je tu banda pomätencov a dvaja ľudia. Stoja sa mnou.''

Nikto nič hodnú chvíľu nepovedal. Nakoniec sa ozval Minho.''Zdravím. Potešenie je na mojej strane..'' odvrkol sarkasticky. ''Čau, ja som Tina a je tu so mnou môj brat Norman.'' ''My sme.. No to je jedno, keď sa budeme vidieť predstavíme sa..'' prehodnotil Winston. ''Poznáte cestu von?'' opýtali sa Thomas s Newtom naraz. Odpovedal Norman: '' A čo by ste nám za to mohli ponúknuť?'' vyjednávač.. ''Sme pokkusy s CHAOSU. Nakazili nás erupciou a ideme si po liek.'' vyhŕkne z Arisa. ''Liek vravíš? Aj na pokročilejšie štádia ERUPCIE?'' zisťuje Tina. Jej hlas je príjemne melodický a kľudný. ''To nevieme.'' povedala som potichu. ''Fajn takže keď neviete táto pôjde s nami.'' Znovu som pocítila ostrú priateľku na mojom hrdle. ''Ale keď prídete s nami určite vám pomôžu. A ak nepôjdete vy, nepôjdeme ani my. A pre CHAOS sme dôležitý.. A veľmi." povie Thomas rýchlo. "Taký dôležitý že vás poslali na istú smrť." odfrkne Norman. "Boha tak chcete sa zachrániť či nie?!" povie Newt ktorý už zrejme stratil nervy. "Fajn, poďte za mnou." povie hneď po tom, čo bratovi zavalí za ucho.

Kráčali sme asi ďaľších dvadsať minút. Blúdili sme. Dvojčatá vždy stratili orientáciu a potom následovali hlášky typu:
"Už viem kde sme!"
"Zachvíľu sme von!"
"Tu zabočíme doprava, a potom doľava a sme v ciely."

Chytila som Tinu za plece. "Vy neviete kadiaľ von, však?" snažila som sa znieť milo pretože je cuzdia a navyše pomätená. Aj ona má chytila za plece a vzdychla si. "Nemám páru.. Do riti!" zrejme bola sklamaná sama zo seba. Objala som ju. "To je v pohode."

Velenia sa znovu chytil Minho. Viedol nás popri stene rýchlim tempom, takže sme sa dosť strkali, stúpali si na nohy a padali.

"Minho ja už nevládzeeeem!" stažoval sa.. No všetci sme sa sťažovali. "Cítim že zachvíľku sme tam." neviem čo cítil on, ale mne to tam smrdelo ako zhnité mäso. "Dobre, viem že nevládzete ale nemusíte chrčať."
Chudák Mingo už má halucinácie.

Nič sa vlastne nedialo. Len chôdza, sťažnosti a veľa nadávok. Až kým nepadla tá osudná veta:

"Aha našiel som zapínač!"
Minho, Minho.. Svetlo sa rozlialo do celej miestnosti a odhalilo desiatky pomätencov. Do riti!

TO BE CONTINUED..