the great interview // calum hood

Chapter 13

» „Sľubuješ?" «  

„Luke, ja za ním pôjdem," povedala som mu pomaly, môj tón bol ale nástojčivý a hovoril mu, aby neprotestoval, tak to nechal tak a ustúpil mi z cesty, keď som sa vybrala za Calumom, pretláčajúc sa cez všetkých tých ľudí, len aby som mohla vypadnúť z tejto preplnenej miestnosti.

Iba som chcela nájsť Caluma a poďakovať sa mu, že sa za mňa postavil. Prehltla, keď som vyšla z veľkej miestnosti, to ticho ma obkľúčilo a moje myšlienky si rýchlo našli cestu do môjho mozgu. Mala som to pred sebou obraz mužových úst, stále opakovali tie isté slová.

Štetka. Štetka. Štetka.

Nemohla som si pomôcť, musela som premýšľať nad tým, ako ten muž vôbec bol schopný povedať mi také slová, bez toho, aby sa za to hanbil. Prerušila som svoje spletité myšlienky a sústredila som sa na to, aby som našla Caluma, ktorého som však nikde nevidela, aj keď som bola pripravená byť tu preňho. Podľa toho, ako sa správal som vedela, že ho tie slová tiež zranili.

Kráčala som dlhou chodbou, keď som ho uvidela na druhej strane a rozbehla som sa k nemu, prekonávajúc tú vzdialenosť, ktorá nás delila od seba.

„Calum!" zvolala som a on sa okamžite otočil, keď započul svoje meno. Videla som, ako sa mu v momente zmenil výraz na tvári. Nahnevaný výraz sa zmenil na znechutený. Tak veľmi ma to prekvapilo, až som zastala v strede kroku.

„Čo chceš?" spýtal sa ma tvrdo, jeho tón bol ľadový a nepriateľský.

„Ja... iba som ch-chcela-" zakoktala som sa, snažiac sa niečo povedať. Jeho prístup ma úplne zaskočil a nebola som na to pripravená a teraz som hľadala stratené slová. Lepšia otázka by bola: Čo bolo s ním? Správal sa, ako keby som ja bola ten drzý paparazzi.

„Pozri, ak nemáš čo povedať, tak ma nechaj na pokoji!" navrhol mi, ale ja som tam iba stála a odmietala som sa pohnúť.

Vydýchla som a pozrela som sa priamo do jeho tmavých očí. „Iba som sa ti chcela poďakovať, ale, zjavne, nechceš odo mňa nič počuť, takže, prepáč," odpovedala som nahnevane.

Vedela som, že by som sa tak nemala správať, pretože sa hocikedy mohol sťažovať Anne, mojej šéfke, že som nebola dobrá a ona ma hocikedy mohla stiahnuť z tejto práce. Ale nemohla som si pomôcť. Neuvedomoval si, že ja som bola tiež obeťou paparazzových urážok? Zatiaľ, čo podľa toho muža, mal Calum novú štetku, tou štetkou som bola ja, takže i ja som bola ranená a nahnevaná.

„Hej, máš úplnú pravdu, nezáleží mi na tvojich hlúpych ďakujem, iba chcem nájsť pokojné miesto a ty mi v tom práve brániš, takže ti navrhujem, aby si odišla," povedal pokojne, ale jeho hlas bol kontrastný s jeho očami, ktoré boli plné takého zvláštneho smútku.

A zrazu som mu chcela pomôcť so všetkými jeho problémami, takže som vyhŕkla prvú vec, ktorá ma napadla. „Si v poriadku? Môžeš mi to povedať..."