Let Go

"Prepáč," zašepkal som roztraseným hlasom a zahmlenými očami som sa pozeral na Dereka. "Bude... Bude to tak lepšie." Naposledy som sa na neho pozrel a následne som sa otočil a vyšiel von z jeho bytu. Von z jeho života.

Len čo som sedel vo svojom aute, ruky aj hlavu som položil na volant a svojím slzám som nechal voľný priechod. Vedel som, že je to to najlepšie riešenie, ale to neznamenalo, že to nebolelo.

***

Po týždni som bol opäť schopný vstať z postele a ísť do školy. Bolo to ťažké. Vedomosť, že na každom kroku bude niečo, čo mi bude pripomínať Dereka a to, akí sme boli šťastní. A k tomu všetkému ešte pack.

"Môžeme?" opýtal sa ma otec a postavil sa do mojich dverí. Založil si ruky na hrudi a v tichosti počkal kým si podávam všetky potrebné veci do ruksaka.

Do ruksaka som vložil poslednú knihu, zazipsoval som ho a otočil som sa na otca. Otec sa na mňa pár sekúnd starostlivo pozeral až si napokon povzdychol a prešiel ku mne. Opatrne ma chytil za ramená a pozrel sa mi do očí.

"Si si istý, že chceš ísť do školy? Pretože, pokiaľ nie, pokojne ťa môžem ešte ospravedlniť," zašepkal starostlivo a pozorne ma sledoval. Na malý moment som to zvažoval, ale potom mi došlo, že čím dlhšie to budem odkladať, tým ťažšie to bude. A ja som to už odkladať nechcel. Nechcel som už pred tým utekať.

"Chcem," odpovedal som mu potichu a nútene som sa na neho usmial. Aj keď z toho v konečnom dôsledku vznikol len nejaký úškľabok, ktorý sa ani zďaleka nepodobal na úsmev.

"Pozri, Derek bol včera na stanici, znova, a zháňal ťa. Vravel, že ťa hľadal aj v škole, ale nikde ťa nemohol nájsť. Pýtal sa aj Scotta, ale ani ten o ničom očividne nevie. Nemyslím si, že by si mal ísť dneska do školy. Nebolo by dobré, keby si tam niekde stretol Dereka a ani ostatní na teba nebudú vôbec príjemní," snažil sa ma otec starostlivo prehovoriť, aby som nešiel do školy. Ale môj názor už nič nezmení.

"Pozri, oci, ja viem, že si len robíš starosti o mňa, ale ja už sa tomu nemôžem vyhýbať. Nezáleží na tom, či by som ho stretol, celá tá škola mi ho bude pripomínať. A čo sa týka ostatných, nikdy som nečakal, že budú otvárať šampanské," zašepkal som smutne, ale stále rovnako odhodlane.

"Ale to si ešte nevidel Dereka, Stiles. Zdá sa, že to nesie ešte horšie ako ty. Keď som ho včera videl, bolo z neho doslova cítiť smútok a bolesť. A ten pohľad v jeho očiach. Tak prázdny. Skutočne ma bolelo vidieť ho takto. Nevedieť dôvod, prečo si to zrobil a že na tom nie si o nič lepšie, museli by sme sa vážne porozprávať. Budeš to mať ťažké, chlapče, pretože nikto nevie, prečo si sa s ním rozišiel." Pevne som k sebe pritisol viečka pod náporom výčitiek za to, ako moc som Derekovi ublížil.

"Danny to vie," zašepkal som, "celý ten čas, čo som nechodil do školy, sme si písali. O všetkom vie, oci. A zdá sa, že ma ako jediný chápe. Pokiaľ teda nepočítame teba." Prikývol a jednou rukou ma objal okolo ramien.

"Tak poď, lebo inak budeme meškať," povedal a začal ma ťahať von z izby.

Len čo sa za mnou zavreli dvere od otcovho služobného auta, pripútal som sa, hlavu som si oprel o studené okienko na strane spolujazdca a viac som už nevnímal. Späť k sebe som prišiel až vo chvíli, keď otec zastal pred školou. Odpútal som sa a skúmavým pohľadom som sledoval ľudí pred školou.

"Počuj, hneď, ako sa dostavíš do školy, máš ísť do riaditeľne," povedal otec starostlivo a s obavami v očiach sa na mňa pozrel. Ticho som prikývol a ruku som položil na kľučku dverí.

"Mám po tebe po škole prísť?"

"Nemusíš, Danny sľúbil, že ma odvezie, ale keby sa náhodou niečo stalo alebo zmenilo, zavolám ti, neboj sa," odpovedal som a snažil som sa ho uistiť pohľadom, že to bude dobré. Ani sa nedivím, že to nezaberalo, pretože ani ja sám som neveril tomu, že to bude dobré.

"Tak dobre, drž sa, chlapče," povzdychol si a jemne ma objal okolo ramien.

***

Len čo som vyšiel z riaditeľne, po mojom boku sa ocitol Danny. Rukou ma opatrne objal okolo ramien a pritisol k svojmu boku.

"Tak?" opýtal sa zvedavo a starostlivo.

"Čoby, len mám prikázané ísť si pohovoriť so školským psychológom. Nič hrozné," odpovedal som a namieril som si to rovno ku kancelárií školského psychológa.

"Bude to v pohode. Nemôžu ťa kvôli tomu, čo povieš, vyhodiť zo školy, že nie?" opýtal sa ma zhrozene a so žiarivým úsmevom na tvári.

"Vieš, že keby si mal ísť každý na tejto škole pohovoriť so školským psychológom a povedať mu úplne celú pravdu a mohli by ho kvôli tomu vyhodiť, máme o polovicu menej študentov a my dvaja si už hľadáme novú školu," odpovedal som mu úplne vážne.

"Drž sa a potom mi daj vedieť, 'kay?" opýtal sa urýchlene a počkal si, kým prikývnem. Len čo som mu na to kývol, bežal na svoju prvú hodinu a ja som si to rovno namieril dovnútra kancelárie nášho psychológa.

"Ráno," pozdravil som sa a na pokyn rukou som sa usadil oproti nášmu novému psychológovi.

"Takže, Stiles, vieš, prečo si tu?" opýtal sa ma zvedavo a pozrel sa na mňa svojimi zelenými očami. Na chvíľu som sa zarazil, keď mi hlavou prebehla jedna zo spomienok na oči presne takej istej farby. Záporne som pokrútil hlavou a snažil som sa dostať tú spomienku von z mojej hlavy.

"Kvôli tvojmu rozchodu s Derekom. Tvoji kamaráti tvrdia, že ťa to poriadne zobralo. Danny dokonca tvrdí, že to je hlavný dôvod, prečo si posledný týždeň nebol v škole." Aj napriek tomu, že tam nikde nebola otázka, pozeral sa na mňa spýtavo.

"Danny má pravdu, ale nebol to jediný dôvod, prečo som neprišiel do školy. Mával som panické záchvaty a potom, ako som jeden dostal v nemocnici, lekár mi odporučil zostať doma, až pokiaľ sa nezredukujú," odpovedal som, ale téme 'Rozchod s Derekom' som sa snažil vyhýbať.

"Už si niekedy mal panický záchvat?"

"Zvykol som ich mávať, keď zomrela moja mama," odpovedal som pravdivo aj napriek tomu, že som vedel, kam to smeruje.

"To znamená, že panické záchvaty potom, ako sa s tebou Derek rozišiel si mal preto, lebo si mal pocit, že ťa opustil rovnako ako tvoja matka?" opýtal sa opatrne. Očividne mu došlo, že smrť mojej mami je citlivá téma.

"Ja som sa rozišiel s Derekom," odvetil som a sklonil som hlavu. Prstami som sa začal hrať s lemom mojej mikiny.

"Ako dlho ste spolu chodili?"

"O dva mesiace by to boli štyri roky."

"Stále ho miluješ?"

"Áno," odpovedal som bez premýšľania. Na túto otázku ani iná odpoveď nie je.

"Počkaj, takže si sa takmer po štyroch rokoch vzťahu rozišiel s chalanom, ktorého stále miluješ, pretože...." Nechal to vyznieť do prázdna, pretože očakával, že to dokončím za neho.

"Pretože občas jediným, čo zostáva, je nechať ísť, aj keď je to tá najťažšia vec na svete," odpovedal som šeptom a opäť som k nemu zdvihol svoj pohľad. "Pretože inak ho ochrániť nedokážem."