Hey, Bitch! He is mine! (Slovak story about JB)

Prologue

Pozrieš sa na ňu. 

Vidíš úsmev na jej tvári. Vidíš to, aká je šťastná. Máš pocit, že vidíš všetko. No mýliš sa. 

Jej vnútro je úplne o niečom inom. Plné sklamaní. 

Postupne sa ním napĺňa všetko, čo sa zdalo byť tak krásne. Dokonca aj on. 

 Už od začiatku som premýšľala nad tým, prečo je podľa každého môj život taký, dokonalý. Je to smiešne, keď sa na to pozriem zo svojho pohľadu. Pretože to tak vôbec nie je. 

Možno mám obidvoch rodičov, súrodencov, plnú skriňu oblečenia a veľký dom. Mám. Noa?

Prečo by ma práve toto malo robiť šťastnou? 

Emma Louanne Shelingerová. Moja mama. Bola 6 rokov vo väzení. Odbachla nejakého chlapíka pri prepade banky jeho vlastnou zbraňou, no našili to na ňu, akože to bola vražda. Po celý ten čas si stála za touto hlúpou historkou a pritom mi klamala. Vedela, že keď sa to raz dozviem, ublíži mi to. No aj tak ma nechávala v nádeji, že je nevinná. Pravdu som sa nikdy nedozvedela, no počula som našich ako sa raz na túto tému bavili. Mama si ešte v ten večer zbalila všetky veci a odišla. Opustila nás. Bez rozlúčky. Len tak. Znenávidela som ju.

Píše mi listy, no ja jej neodpovedám. Čítam si ich stále dokola, no nedokážem napísať jedinú vetu. 

Nicolas Theo Shelinger. Môj otec. Je patológom. Záživná práca, čo? Pre neho určite. Vyžíva sa v tom, keď mu zavolá jeho kolega s tým, že má otvorený nový prípad. Pitvanie ľudského tela ho napĺňa. A to po všetkých stránkach. Niekedy dokáže presedieť nad fotkami mŕtvych tiel hodiny, len preto, aby prišiel na to, ako zomreli. Práca pre neho bola vždy prvoradá.

Núti ma chodiť na jednu z najťažších škôl v okolí. Chce mať zo mňa lekárku. Chce byť hrdý na svoju dcéru. Bude sa pýšiť tým, že som zvládla to, čo po mne vždy chcel. 

No ja mu to nedokážem povedať do očí. Nedokážem sa na neho pozrieť a povedať mu, že to vzdávam. Som slaboch. Nikdy nenaberiem odvahu stáť si za tým, čo napĺňa mňa.

Milujem ten pocit, keď ma v strede večere napadne slovo, ktoré vystihuje všetko to, čo prežívam. Ten otcov prekvapený výraz tváre je na nezaplatenie. Postavím sa od stola a bežím do izby. Hľadám svoj blok s papiermi a funkčné pero, len aby som si to v bodoch spísala a po večeri sa tomu naplno venovala.

Zrejme už viete, čo je tým najsvetlejším bodom môjho života. 

Z domu nevyjdem bez toho, že by som pri sebe nemala svoj blok. Nespúšťam ho z očí. Píšem o všetkom. 

O ľuďoch okolo mňa. O tom akí sebci behajú po svete a denno-denne ich stretávam v metre cestou do školy. O pocitoch, ktoré nikdy nezažijem. O láske, ktorú nikdy nepocitím, kvôli záväzku s mojou najlepšou kamarátkou. 

Potajme brigádujem v miestnom obchode so starými platňami a knihami. Keď ma môj šéf nevidí, odbehnem do skladu a hrabem sa medzi novým tovarom, ktorý sme ešte nestihli vyložiť do políc. Nemá to rád, pretože vždy si vezmem tie najlepšie kúsky. 

                                                                                     

Často premýšľam nad tým, aké by to bolo mať taký život, aký si ho každý predstavuje. Taký, aký ho vidí každý kto ma nepozná. Raz o tom určite napíšem. O svojom nezáživne úbohom živote nechutne prepchanom peniazmi, ktoré tešia zrejme iba najstaršieho člena našej rodiny. 

O čom naozaj snívam, je štúdium v Sydney. Šporím si na neho už od štrnástich. Aj keď máme peňazí na rozdávanie, využívam ich pre pomoc tým, ktorý to naozaj potrebujú. 

Za tie roky sa ich v mojej krabičke nazbieralo dosť veľa na to, aby som si v 19-tich školu splatila sama. Otca do toho zaťahovať nechcem, pretože keď sa mu konečne odhodlám povedať, že nie som takou dokonalou dcérou za akú ma má, vyhodí ma z domu. Jediní ľudia, ktorí pri mne stoja sú zrejme iba môj brat Conor(19) a najlepšia kamarátka Olívia Huggerson (18). Ak nepriamo pripočítam môjho 4-ročné brata, ten je pre mňa ako takou súčiastkou, aby som mohla každý deň správne fungovať. Delaney. 

No a ako neposledné v rade, moje meno je Violeta Shelingerová, mám 18 rokov a žijem život, o ktorom zatiaľ ani len netuším, že sa nebude môcť rovnať s mojimi citovo vyrovnanými románmi.

 No potom prišiel obyčajný chalan, ktorý svojou dotieravou povahou dosiahol svojho. Chodil tam týždne len preto, aby sa dozvedel jej meno. Len preto, aby ju bližšie spoznal.

No ona mu nemohla povedať viac. Nemohla, pretože bola zaviazaná sľubom k svojej priateľke. Žiadny chalan ich nerozdelí! Tak veľmi sa to snažila dodržať, že jej to nakoniec uľahčila ona sama, svojim nesprávnym rozhodnutím. Nedokázala prekusnúť to, že aj keď patril len jej, jeho srdce bylo len pre jedinú osobu na svete. Cítila sa byť podrazená. Až tak, že jej láska bola šialenstvom. Nespoznávala sa. Bola v depkách so žiletkou v ruke, len preto aby tie myšlienky vyhnala z hlavy. Bola schopná siahnuť na život svojej najlepšej kamarátke kvôli posadnutosti chalanom, ktorého si aj tak nikdy predtým nevšímala. Prestala hrať v rukavičkách. Prestala sa pretvarovať, že to bol len malý skrat v jej hlave. Snažila sa ju zabiť a tým si vykopala vlastný hrob. 

Výhražné listy, emaily, pochybovačné pohľady prerastajúce do zlomyseľných úškrnov. Chcela jej vziať človeka, ktorý za pár mesiacov pochopil jej život. Pochopil, to ako sa cíti. Prišiel na to, na čo ona nie. 

Dal jej to, čo potrebovala. Lásku.

Zbláznila sa. 

No ona si nenechala skákať po hlave len preto, že si vybral ju a nie šialenca. Stačil odkaz nepriamo poslaný tomu, kohou miluje a začala vojna pocitov.