Hey, Bitch! He is mine! (Slovak story about JB)

Part 3

"Oci? Smiem?"-odsunula som dvere na jeho pracovni a v ponožkách vkráčala dnu."Zlatko, teraz naozaj nemám čas, musím dokončiť papiere pred dnešnou pitvou a ešte stále neviem na akú chorobu zomrela Evelyn Gerrerová."-podoprel si čelo a pokrútil hlavou.

"Zrejme na totálnu ignoráciu z otcovej strany, keď sa mu snažila aspoň popriať dobré ráno."-zamrmlala som si pod nos, no otcov prekvapený výraz značil, že mu to nemohlo ujsť.
Zložil si okuliare a vydýchol si. Postavil sa predo mňa so širokým úsmevom a čakal, čím začnem.

"No, vieš ..už dlhšiu dobu ti chcem povedať, že-"-ani som sa nestihla dostať k hlavnému koreňu vety, môj monológ prerušilo zvonenie telefónu. Otec to ihneď vzal a prekvapene sa spýtal, kto volá.

"Pán Gerard? - Áno, pravdaže mám čas. Pre vás si ho nájdem vždy. - O 5 minút v kaviarni? - Dopočutia."
Otcov prerušovaný rozhovor z nejakým chlapíkom na druhej strane telefónu sa po pár sekundách skončil. Otec si ihneď nahádzal do kufríka veci a obliekol si sako.

"Prepáč, Violeta, ale pán Gerard má pre mňa nové kópie k prípadu, musím ísť, porozprávate sa neskôr, súhlasíš?"-s úsmevom ku mne podišiel, pobozkal ma na čelo a vybehol z pracovne.

"Jasné, ako inak, Večer to bude tvoj manažér, ráno tvoja sekretárka a k tomu, že som sa nechcela stať lekárkou, sa dostaneme až keď budem mať 40 rokov a tri deti na krku."-pregúľala som očami a mrmlala si len tak seba, uistená, že otec už dávno opustil dom. Nemýlila som sa, ako inak. 
  

"Delaney, pohni sa, inak prídeme neskoro do škôlky!"-skríkla som na neho z kuchyne a on sa dovalil na stoličku barového pultu do desiatich sekúnd.

"Nech sa páči, lievance."-položila som pre neho tanier a do tašky si hodila sendvič, ktorý som si pripravila ešte večer. 

"Mamička mi na ne dávala jahodový sirup a nie kakaový."-s odutými perami od seba odsunul tanier a založil si ruky.
"Otec ti vždy robí kakaové lievance, nikdy si neprotestoval."-pristúpila som k nemu a čakala, čo mi odpovie.

"To preto, že ockovi by som nemohol povedať nie. Nemal by čas spraviť mi nové."-odsekol skleslo a zišiel zo stoličky. Načiahol sa po banán, ktorý ležal na stole v preplnenej mise a hodil si ho do ruksaku.
V tej chvíli som si uvedomila, že aj malé štvorročné dieťa už stihlo prísť na to, že náš otec uprednostňuje prácu pred svojou rodinou. Bolo mi ľúto dívať sa, ako pomaly odchádza k dverám a čaká, kedy pôjdem za ním. S hlbokým nádychom som si prehodila cez plece svoj batoh a kráčala k dverám. 
  Delaneyiho som stihla zaviesť do škôlky ešte pár minút pred zvonením zvončeka, ktoré oznamovalo, aby sa zhromaždili na chodbe pripravení odísť na obhliadku blízkeho okolia. Pridala som do kroku a na červenú čiapku, ktorú som mala v polovici hlavy som si dala beatsy. Mobil som zastrčila do svojich úzkych čiernych rifiel a obliekla si košeľu, ktorú som mala doteraz prehodenú cez svoj čierny batoh. (viď. obr. dole)
"Vidím, že niekto dnes hodil svoju náladičku do skladieb mojej obľúbenej skupiny."-Olívia sa oprela o skrinky vedľa tej mojej a zadívala sa na moje tričko. S hlbokým úsmevom sa na mňa pozrela. Donútila ma usmiať sa tiež. 

"Je to snáď hriech počúvať to isté, čo ty?"-pobavene som nadvihla obočie.

"Nie, to netvrdím, no v poslednej dobe ťa skladby Red Hot Chilli Peppers nejako chytili."-oblizla si pery a ja som pokrútila hlavou. Vybrala som zo skrinky knihy na prvú hodinu a zatvorila ju.

"Musím ísť, prídem neskoro na dejepis."-snažila som sa jej čo najrýchlejšie zbaviť, pretože viem, že to tričko by odo mňa skôr či neskôr vyžobrala. Vo výpredaji bolo posledných pár kusov a ju ešte pár dní po tom hrozne štvalo, že si ho nestihla uchmatnúť. 

"Snažíš sa mi vyhýbať, čo? Dobre poznám tieto finty. Chcem ti len povedať, že také dievča ako ty, s talentom, ktorý si nesmierne vážim a obdivujem ho za to-"-zaškerila sa, no moje slová jej dali jasný odpich.

"Nedám ti to tričko. Tvoje lichôtky sú dnes na bode mrazu. Minule to bolo lepšie, no to, ako chváliť moje básnické črevo ti tentoraz nepomôže."-teraz som sa zaškerila ja a objala ju.

"Vidíme sa."-zakývala som jej a ona s naštvaným pohľadom odkráčala do vedľajšej chodby. Zastala som. Vedela som, že sa vráti naspäť so žiarivým úsmevom. Poslala mi vzdušnú pusu a znovu zmizla. So smiechom som sa otočila a na moje šťastie, stihla som vraziť do neznámeho chalana v kapucni a čiernych okuliaroch. Knihy mi vypadli z rúk.

"Prepáč, ja ..nevidela som ťa."-ihneď som sa mu ospravedlnila a s prehrabnutím vlasov sa zohla, aby som ich pozriebala. Zazrela som jeho ruky, ktoré sa pokúšali o to isté. Nedívala som sa mu do tváre, len som sa zo zmäteným pohľadom snažila čím skôr postaviť a zahambená odkráčať do učebne.

"To je v pohode, nebude to prvý krát .."-odvetil rázne a podal mi zvyšné knihy. Milo som sa na neho usmiala a on sa mi zvedavo zadíval do tváre. Úsmev mu zmizol a vystriedal ho silne zamyslený pohľad.Cez čierne sklá som videla len malý náznak jeho očí.

"Tak, ahoj."-dodala som narýchlo a bez ďalších slov som ho ihneď obišla. Zobočila som hlavnej chodby a hneď na začiatku sa oprela o stenu. Nakukla som za roh a uvidela pokrútenie jeho hlavy s hravým úsmevom. Zohol sa pre niečo, čo zostalo na zemi. 
Ó, nie. Môj blok. V tej chvíli som zatvorila oči a v duchu sa tisíckrát preklínala, že som si poriadne neskontrolovala, či mi niečo nechýba. 
Bez zbytočných okolkov som ihneď vykročila naspäť, no zazvonilo na hodinu a chodba sa zaplnila študentmi z našej školy. Predierala som sa medzi davom, ktorý šiel opačným smerom ako ja. Zastala som na mieste, na ktorom pred chvíľou stál on, no ako veľmi som ho chcela nájsť, stratila som ho z dohľadu.

Sedela som v lavici pri okne, celkom vzadu. Bolo posledná hodina. Ceruzkou som si čarbala do zošita a snažila sa ignorovať profesorkyn prejav o 2. svetovej vojne. Zaujímalo ma len jediné, a to za každú cenu dostať svoj blok naspäť! Bez neho som stratená. 

"Vidím, že slečnu Shelingerovú môj prejav zrejme nezaujíma. Ak sa chcete vyjadriť, môžete si so mnou vymeniť miesto."-ukázala prstom na miesto vedľa seba. 

Ostýchavo som sa postavila a postavila sa pred tabulu. 2. svetovú vojnu mám zmáknutú. Dalo by sa povedať, že som dosť veľký knihomol. S úprimným úsmevom som sa na pani Figeraldovú zadívala a všetko si zrovnala v hlave, no keď som sa otočila do triedy a uvidela nenávistné a ignorantské pohľady svojich spolužiakov, skamenela som. Zostala som stáť s otvorenými ústami. Všetci sa začali smiať. Sklopila som pohľad, no ako dar, práve v tej chvíli, niekto zaklopal na dvere. Objavil sa v nich náš riaditeľ s niekým stojacim za jeho chrbtom. Všetci sa ihneď postavili a keď pred seba postavil chalana, ktorý si ihneď zložil čierne okuliare, vedela som o koho ide. Hlboko som sa pozrela do jeho očí a keď s úsmevom na našiel tie moje, rozšírili sa mu zreničky. Nie len, že to bol môj tajomný bádateľ z obchodu, ale chalan, s ktorým som sa zrazila na chodbe a pod pazuchou držal zastrčený môj blok

"Zdravím, pani Figeraldovová. Rád by som Vám a samozrejme aj celej triede predstavil nového študenta, ktorý s vami tento posledný rok bude chodiť do jednej triedy. Ospravedlňujem sa, že to vybavujem na konci dňa, no inak to nešlo. Študenti, toto je váš nový spolužiak, Justin Bieber."