Hey, Bitch! He is mine! (Slovak story about JB)

Part 4

Pani Figeraldová ma jedným kývnutím ruky poslala sadnúť si naspäť na miesto. Bez zbytočného odvrávania, že 2. svetová vojna je moja parketa, no nedokážem sa sústrediť pri všetkých tých pohľadoch, ktoré smerujú len na mňa, som si ihneď sadla a ďakovala Bohu, že pred tabuľou nestojím práve vtedy, kedy by bol ten chalan súčasťou našej triedy. Zrejme by som pri jeho pohľade nezostala stáť len s otvorenými ústami. 
Prefesorka ho posadila na voľné miesto pri dverách. Nedokázala som z neho odtrhnúť oči. Vyžaroval zo seba niečo, nepreskúmané. V tej chvíli ma nenapadlo slovo, ktoré by ho dokázalo presne vystihnúť, no stačilo mi, že pri jedinom pohľade do jeho očí sa mi zastavil dych. Nikdy predtým sa mi to nestalo. Chalanom sa oblúkom vyhýbam, no žiaden z nich na mňa neurobil taký dojem ako on.
Hmýrila som sa na stoličke a pohľadom hypnotizovala nástenné hodiny, ktoré o pár minút mali skonštatovať, že čoskoro zazvoní. Knihy som už mala dávno v batohu, aby som bola pripravená ihneď vypadnúť z triedy a dostať naspäť svoj blok, ktorý ten chalan so sebou vláči celý deň. 
Konečne! Ozval sa zvuk zvončeka a v triede nastal rozruch. Batoh som si prehodila cez plece a mierila k dverám. 
Postavil sa, vzal si svoju tašku a bez otáčania sa ihneď vybehol z triedy. Čo to má znamenať? 
Kráčala som tesne za ním. Čakala som na najlepší okamih, no Olíciin hlas ma donútil zastať. 
"Violet, kam sa ženieš? Dnes je predsa tá párty u Emmy."-Olívia ku mne dobehla s knihami v ruke a so širokým úsmevom na perách. 
"Prepáč, ale teraz vážne nemám náladu na nejakú párty."-obzerala som sa okolo seba a hľadala toho chalana. Na moje šťastie, na chodbe zostalo akurát tak pár báb, ktoré sa pripravovali na tréning. 
"Hľadáš niekoho?"-spýtala sa zvedavo.
"Áno, teda vlastne nie, áno ..to je jedno. Musím ísť, ahoj."-odsekla som zmätene a zastrčila si vlasy za ucho. Pridala som do kroku a opustila školský pozemok. 
Na uši som si nasadila slúchadlá a nalistovala vo svojom iPode Ashtrays and Heartbreaks. Keď som sa blížila k svojmu domu, spomalila som. Celú cestu som mala pocit ako by mi niečo chýbalo. Ako keby som na niečo zabudla. Pre mňa totižto najdôležitejšiu vec, ktorú nikdy nespúšťam z dohľadu. Svoj blok. Dokonca si ho niekedy skryjem pod podušku. So sklopeným pohľadom som otvorila dvere, ktoré vydali typický zvuk zavŕzgania. Otec už dlho sľubuje, že ich natrie, no ako každá iná vec aj toto bol len sľub. Batoh som hodila ku schodom, vyzula si si vybíjané balerínky a odkráčala do obývačky. Hodila som sa na sedačku a jednu ruku si dala na čelo, zatiaľ čo tá druhá zostala na mojom bruchu. 
"Tažký deň?"
Otvorila som jedno oko a uvidela o stenu opretého Conora. Pokrútila som hlavou a postavila sa. 
"Princ na bielom koni zistil, že nie si jeho vysnenou princeznou?"-doberal si ma. 
"Vtipné."-odvetila som skepticky. "Čo ty a to malé decko bez mena? Zistila, že by si jej mohol byť otcom a tak radšej zdrhla?"-provokatívne som sa zaškerila a kráčala hore schodmi.
"Za prvé, volá sa Briana a za druhé-"-odmlčal sa so zamračeným pohľadom. "Vidím dobre, alebo si svoj svoj milovaný batoh s ešte milovanejším blokom pocitov a výlevov tvojej osoby práve nechala bez dozoru, len tak pohodený pri schodoch?"-nadvihol jedno obočie.
"Myslím, že zatiaľ vidíš dobre. Zákal ešte nemáš, čo ma dosť prekvapuje."-dodala som sklamane a pokračovala. "Ak by ten blok bol v batohu, ver mi, že ty by si si ho nevšimol, ani keby bol zavesené na dverách tvojej izby."-hodila som sa na posteľ a vyslobodila sa zo spoteného objatia svojej košele. 
"Nie, počkať, čo sa stalo? Kde ho máš?"-spýtal sa zvedavo, ako by mu niekedy na mojich veciach záležalo. Alebo, nedajbože, na mne.
"Proste ho nemám .."-odvetila som potichu a vyzliekla si čierne rifle. Vyvalil na mňa oči. "Fuh, nech je to akokoľvek zlé, ak bez neho budeš ešte o pár minút dlhšie, začnem sa naozaj báť."-cúvol. 
"Prestaň. Nemám chuť na tvoje primitívne podpichovačné poznámky .."-otočila som sa mu chrbtom a vyzliekla si tričko. Zabalila som sa do uteráka a prešla popri ňom ku skrini. Vybrala som si z nej čisté oblečenia odkráčala do kúpeľne. 
"Teraz vážne. Zaujíma ma to."
"Prekvapujúce."-dodala som s úsmevom a zabuchla mu dvere pred nos. Stiahla som zo seba spodné prádlo a vošla do sprchy. Pustila som na seba studenú vodu a so zatvorenými očami pod ňu strčila aj svoju hlavu.
Aspoň niečo, čo ma dokáže prebrať z tranzu, kedy už fakt neviem, čo robiť. Ani nie o pár minút som už bola vonku. Vysušila som sa a natiahla na seba suché oblečenie. (viď. obr. dole) 

Prehrabla som si vlasy, ktorých pramene mi spadli do tváre a kráčala po brehu pláže s conversami v rukách. Prsty nôh sa mi zabárali do piesku a ja som si užívala vlny, ktoré mi ich obmývali. 


"Začínala som túžiť po niečom naozaj ozajstnom. Po niečom, čo naozaj existuje. Odvtedy, čo Ben zomrel, som nedokázala prestať myslieť na nič iné. Olívia je stále v tom, že naša dohoda stále platí, no ja túžim po jej zrušení už odvtedy, čo sme ju vôbec uzavreli. Proste nedokážem žiť len tak. Potrebujem pri sebe niekoho, kto by pochopil, ako sa cítim. Na to mi iba jej kamarátstvo nestačí. Potrebujem pri sebe cítiť vôňu jeho oblečenia. Pevne sa ho držať a počuť tlkot jeho srdca. Cítiť jeho pery, ako obopínajú tie moje. Toto mi rodina a ani jediní priatelia, ktorých mám nedokážu nahradiť."

Čarbala som na zdrap papiera, ktorý som vytiahla z vreciek svojich kraťasov. Keď konečne budem mať späť svoj blok, pevne v to verím, vložím to tam. Alebo to tam proste vlepím. Je mi to jedno. 
"Myslím, že na spísanie svojich pocitov potrebuješ toto. Na to zdrap papiera stačiť nebude."
Konečne mi v ušiach zaznel jeho zvonivý hlas. Zložila som si slnečné okuliare a zdvihla k nemu hlavu. V rukách držal môj blok. S menším pocitom viny si ku mne prisadol, nepýtal sa či smie, proste to urobil. Položil mi ho na stehná a obopol si rukami svoje kolená. 
"Mrzí ma, že som ti ho nevrátil hneď vtedy, ako som ho našiel. Zrejme budeš na mňa naštvaná, že som si z neho prečítal pár strán, no môžem ti odprisahať, že z tvojich osobných pocitov som si neprečítal ani slovo. Na to, aby som to urobil ma dostatočne zaujali tvoje skladby."-otočil ku mne hlavu. Nepovedala som ani slovo. 
"Ten tvoj pohľad mi pripomína deň, keď sme sa stretli v obchode s knihami. Tiež si sa tak na mňa dívala."-pousmial sa. Oblizla som si pery a odvrátila od neho svoj pohľad. 
"Ďakujem. Za ten blok."-moje pery vytvorili malý úsmev, ktorý sa pohrával na mojej tvári. 
Postavila som sa a vzala do rúk svoje tenisky spolu s blokom. 
"Počkaj, ja ..nechcel som, aby sa na mňa hnevala za to, že som nedokázal odolať tvojmu písaniu. Proste som len zvedavý."-zaškeril sa.
"To je v poriadku. Ja len musím ísť vyzdvihnúť brata zo škôlky. Tak, sa teda maj."-dodala som narýchlo a odkráčala preč. 
Vyzdvihnúť brata zo škôlky? Čo? Pozrela som sa na hodinky. 17:23. Tú škôlku môžem ísť akurát tak vykradnúť a nie v nej hľadať svojho brata, ktorý je už vyše dve hodiny doma. 
Bežala som urýchlene domov. Zabočila som do uličky, ktorá k nemu viedla. Dívala som sa na špičky svojich nôh. 
Na schodoch nášho domu sedala Olívia. Nasmerovala na mňa svoj naštvaný pohľad. Nechápala som. 
"Ten nový chalan, ktorý s tebou chodí do triedy. Videla som vás, na pláži, keď som šla k Emme."-dodala hrubo a postavila sa.
Ešte stále som nechápala.
"Viem dosť na to, aby som vedela, čo je to láska na prvý pohľad."-pristúpila ku mne. "Niečo sme si sľúbili .."-stíšila hlas. "Olívia .."-hlesla som rázne. "Je to len, spolužiak."-pokrútila som hlavou.
"Na ako dlho?"-spýtala sa zvedavo. 
"Nebuď hlúpa. Len mi prišiel vrátiť môj blok."-pousmiala som sa.
"Prečo mal tvoj blok?"-naliehala.
"Bože .."-vzdychla som si. "Vrazila som do neho dnes ráno, keď sme sa my dve lúčili. Blok mi vypadol z rúk a on mi ho bol vrátiť."-obhajovala som sa.
"Ako mohol vedieť, že budeš na pláži?"-spýtala sa.
"Neviem, ako to vedel. Kriste!"-zvýšila som hlas. "Sú to tri roky. Tri roky držíme náš sľub stále v sebe a ty začínaš pochybovať len čo príde nejaký chalan, ktorého ani nepoznám?"-pokrútila som hlavou a pevne ju objala.
"Po tom, čo sa stalo mám asi ťažko chuť na niečo menom, láska."-odsekla som presvedčivo a sa z donútenia usmiala. "Prepáč.."-šepla a objatie mi opätovala.
Ten sľub, s ktorým sme jedna druhej zaviazané nie je iba, sľub. Pre nás je to niečo oveľa viac. Bena sme milovali. Obidve. A to nás na rok rozdelilo. Sme kamarátky od detstva, no aj tak máme čo doháňať. 
Olívia prišla o rodičov, keď mala 6 rokov. Potom ju dali na adopciu a my sme si mysleli, že sa viac neuvidíme. No jej nová rodina bola taký chápavá, že sa presťahovali spolu s Olíviou z NY naspäť sem, do Beverly Hills, aby sme mohli byť spolu. Keď sme mali 16, zamilovali sme sa do kamaráta môjho brata. Nevedel si medzi nami vybrať a tak povedal, že proste všetci traja budeme len kamaráti. No to sme ešte predtým nepoznali jeho plán. Každej z nás povedal, že spolu budeme potajme. Proste bol so mnou, no Olívia o tom nevedela. No keď bol s Olíviou, nevedela som o tom ja. Keď sme na to po čase prišli, pohádali sme sa a on to v ten deň šiel zapiť s mojím bratom, pretože aj on v ten deň prišiel o dvojročný vzťah so svojou babou. V tú noc mali v krvi priveľa alkoholu, aby premýšľali nad tým, že nie si správne sadnúť si v takom stave za volant, no oni to ja tak urobili. 
Conor z toho vyviazal so zlomenými rebrami, no Ben to neprežil. Mal prepichnuté pľúca a kým prišla záchranka, zraneniam podľahol. Odvtedy Conor nedokáže milovať jednu babu, no pridá si k nej ďalšie tri. Trucuje. 
No nás to rozdelilo až tak, že keby sa nestalo to, čo sa stalo a nepodrazil by nás, zostali by sme priatelia a on by stále žil. No to sa už tak ľahko nedá vrátiť späť. Niečo, čo sa stalo, je proste už len spomienkou.