Hey, Bitch! He is mine! (Slovak story about JB)

Part 5

"Potrebujete ešte s niečím pomôcť alebo už môžem ísť?"-spýtala som sa pána Briana, len čo som do výkladu naukladala nové knihy. "V sklade je ešte pár krabíc, ktoré treba povykladať."-usmial sa na mňa s iróniou v tvári a ja som so sarkastickou poznámkou "Jasné." odišla naspäť dozadu. Nenávidím tú tmu, ktorá je tam zakaždým, keď tam vojdem. Okná namierené do ulice jasne značia, že by niekto za nimi mohol byť a vystrašiť ma k smrti, kým budem otočená chrbtom. Asi najhoršia vec, ktorú ten sklad môže ešte mať, sú pavúci. Malé ochlpené stvorenia s čiernymi očami z ktorých doslova srší hrôza. Strašné. 
Urýchlene som sa odtiaľ došuchtala naspäť k prázdnym policiam a zakričala na vlastníka obchodu.
"Pán Brian?"
Nič. 
"Haló."
Odkráčala som k pultu, na ktorom som si našla menší odkaz na žltom papieriku. "Vidíme sa zajtra, dnes je toho na ma dosť. Keď budeš odchádzať, zamkni. Mr. Brian."
"No nie, nechám odomknuté, pretože ja som 6-ročné decko, ktorému treba všetko opakovať!"-zašomrala som si len tak pre seba a s pregúľaním očí som papierik pokrčila a hodila ho do koša pod pultom. 
"Bežne sa rozprávaš sama so sebou?"-začula som hlas, ktorý sa tiahol spoza políc s knihami. Nadvihla som obočie a nazrela, kto sa mi prihovoril. 
Hrdlo mi stiahlo a roztriasli sa mi kolená. "To si ty? Čo? Nie ..Ja len, to je jedno."-dodala som narýchlo a prešla si rukou cez tvár. 
"Myslela si si, že si tu sama, však?"-spýtal sa s úškrnom a do police vrátil knihu, ktorú práve držal v rukách. 
"Dúfala som v to."-odsekla som rázne a znovu sa pustila do vykladania.
"Zrejme som prišiel nevhod."-stisol pery. 
"Ak si si prišiel kúpiť knihu, tak nie."-dodala som bez toho, aby som sa na neho musela pozrieť.
"A v druhom slova zmysle?"-zaškeril sa, hneď ako som po ňom hodila svoj uštipačný pohľad. Pokrútila som hlavou.
Pristúpil ku mne a len čo som sa zohla pre ďalšie knihy, jeho ruky sa dotkli tých mojich. 
"Nemusíš mi pomáhať, ja som tu tá, čo maká, ty si len zákazník. Nič viac."-odsekla som stroho.
"Môžem byť tým, ktorý ťa pozve na čaj."-pousmial sa. Nadvihla som obočie.
"Vonku je okolo tridsiatky a ty máš práve teraz chuť na horúci čaj? Choď sa schladiť, prosím ťa."-pri jeho pohľade som sa musela zasmiať.
"Tak na zmrzlinu, výber nechám na tebe."-znovu sa usmial. Nie, úsmev viac nie, prosím.
"Nemám teraz čas a nie to ešte chuť."-odvetila som pohodovo, aby som ho náhodou neurazila.
"Už ti niekto povedal, že si tvrdohlavá?"-spýtal sa zvedavo a oprel sa o výklad.
"Nie, si prvý."-dodala som s úškrnom.
"V tom prípade mám tú česť."-zasmial sa. "Mimochodom .."-prehovoril po chvíli. "Ešte stále si mi nepovedala svoje meno."-donútil ma pozrieť sa na neho.
"Nepýtal si sa."-protestovala som.
"Ale hej. Hneď v prvý deň, čo sme sa tu stretli."-zaškeril sa.
"Nie. Pamätám si tú chvíľu dosť dobre. To nebola priama, ale básnická otázka. To sa nepočíta."-oblizla som si s úsmevom pery. Pokrútil hlavou a tiež sa zasmial.
"Takže, ak by si rada chcela počuť priamu otázku, tu ju máš. Chcem počuť tvoje meno."-odvetil a ja som zvraštila obočie.
"Čo si mal z jazyka?"-ohrnula som nad ním nos.
"Výbornú!"-chvastal sa.
"Tak to potom učiteľka musela prižmúriť očko nad tvojím sexy zadočkom, aby ti dala výbornú za to, že nevieš správe položiť otázku."-zaškerila som sa a jeho prekvapený výraz ma ihneď donútil, stiahnuť sa.
"Myslíš, že mám sexy zadok?"-zasmial sa so založením rúk.
"Bože, bola to prvá vec, čo ma napadla, nezveličuj to."-pregúľala som očami a zahovorila to vykladaním posledných kníh. 
"Hm, no ja neviem, nejak veľmi som ho nikdy neriešil."
Dodal po chvíli. Otočila som sa a zazrela, ako si ho obzerá v zrkadle na konci radu. 
"Si v pohode?"-spýtala som sa s menšími obavami o jeho zdravý rozum.
"V úplnej. No vyhovovať mi to bude až vtedy, keď konečne odložíš tie knihy a pôjdeš sa so mnou aspoň prejsť."-s prosbou v očiach sa na mňa milo usmial. 
"Čo iné mi ostáva?"-pokrútila som hlavou s pregúľaním očí.
"Áno!"-hlesol víťazoslávne, no keď som sa k nemu znovu otočila, zahryzol si do spodnej pery od zahambenia. 
Zašiel za roh a ja som začala predýchať výraz jeho tváre. Tri slová vystihujúce túto chvíľu. Ó - môj - bože!
Žalúdok sa mi nepriateľne skrúcal a oči mi žiarili ako tie najjasnejšie svetielka.

Slnko pomaly zapadalo a my sme sa v tesnej blízkosti vedľa seba prechádzali po vzdialených brehoch pláže.
"Takže, ty nie si odtiaľto však? Prvá otázka, na ktorú by som veľmi rada vedela odpoveď.
"Nie, prisťahovali sme sa sem pred mesiacom z Atlanty."-dodal s úsmevom a rukami strčenými vo vreckách. 
"Prečo? Čo je také dobré na Beverly Hills? Zapadákov."-dodala som bez záujmu a kráčala ďalej.
"A čo je také dobré na Atlante?"-spýtal sa ma protiotázkou.
"To mi musíš povedať ty sám, ty si tam žil, nie ja."-pousmiala som sa.
"Aj keď je to moja rodná zem, potreboval som zmenu. Dusil som sa tam."-dodal potichu a díval sa pod nohy.
"Čo tým presne myslíš?"-spýtala som sa zvedavo.
"Prepáč, no teraz o tom nechcem hovoriť. Snáď niekedy, inokedy."-z donútenia sa pousmial.
"Fajn.."-odsekla som ticho a posadila sa do piesku. 
"Spomínaš si na to, čo si mi povedala, keď som ti pred týždňom vrátil tvoj blok?"-pousmial sa a sadol si vedľa mňa do tureckého sedu. Prikývla som.
"Povedala si totálnu hlúposť, len preto aby si sa ma zbavila?"-naliehal. Zahľadel sa na profil mojej tváre, no ja som svoj pohľad upriamila na hladinu more.
"Prepáč, no teraz o tom nechcem hovoriť. Snáď niekedy, inokedy."-pozrela som sa na neho s úškrnom na tvári a on pokrútil hlavou nad tým, že som citovala jeho slová.
"Mala by som už ísť."-šepla som po chvíli a postavila sa.
"A zase ťa týždeň neuvidím."-dodal ostíchavo so sklopeným pohľadom.
"Až tak veľmi ma tu potrebuješ?"-spýtala som sa s úsmevom.
"Neskôr pochopíš .."-hlesol a na chvíľu sa usmial. "Tak teda, ahoj."-odkráčal na druhú stranu a na hlavu si prehodil kapucňu. Dívala som sa ako mizol v diaľke.
Znovu som sa posadila a vybrala z batohu svoj blok.

"Neviem čím to je, no vyvoláva vo mne určité napätie. Popísať sa mi to zrejme nepodarí, no Olívia mala možno pravdu. Lásku na prvý pohľad sa dá rozpoznať ľahko, no najhoršie na tom je, keď ti ju ten druhý nemôže opätovať. Vďaka bohu, to nie je môj prípad, pretože my sme proste len, kamaráti. Poznáme sa tak, ako keby sme sa vlastne ani nepoznali. Bude to tretí týždeň, čo vídam jeho pohľad, úsmev, jeho celého až na to, že jeden z nich som musela prežiť v NY spolu s otcom a bratmi, kvôli jeho práci. Mesačne tam odchádzame asi raz, no keď sa znovu vrátime, najradšej by som znovu nasadla na lietadlo a preskákala si tam ďalší týždeň. Justin ma tak nejak dokáže pochopiť aj keď stále nevie moje meno a to sme sa rozprávali asi štyrikrát dokopy. Je to zvláštne, no za ten čas mám pocit, že mu na mne, záleží? Nie! Hlúposť. Prečo by som mala niečo cítiť po pár dňoch, ba troch týždňoch? Tak rýchlo ako mi to hlavy vošiel, tak rýchlo bude musieť odísť. Ešte pár prerozprávaných západov slnka a scvoknem sa. Olívia začína pochybovať a ja som sa zamotala do kruhu. Do rána si to musím urovnať v hlave, pretože medzi nami nejde o nič viac ako čisto priateľský vzťah. Nenávidím krátke spoznávanie sa a vyznávanie si lásky po pár stretnutiach. To platí aj pri ozajstnej láske. Aaaah. Najhorší pocit bojovať s vlastnou hlavou a srdcom zároveň."