Hey, Bitch! He is mine! (Slovak story about JB)

Part 7

Kráčala som popri jazere a znovu ma premohol pocit písať. V poslednej dobe mám chuť len sedieť v kúte izby a čmárať si do svojho bloku. Proste sa potrebujem vypísať, no nemám odvahu vykričať to svetu. Nejde to. Zmocňovala myšlienka na neho. Na jeho oči, pery, na tú snahu objať ma. V čom je problém? Každý predsa dokáže ísť za hlasom svojho srdca. Dokonca aj ja! No, problém bude asi len v tom, že kvôli záväzkom, ktoré mám voči druhým ľudom, sľuby neporušujem. Zrejme by som mala skončiť a prekusnúť ten nezmysel. Skončiť s tým báť sa začať nový vzťah iba kvôli svojej najlepšej priateľke. Rešpektujem ju, mám ju rada, no ak to nedokáže pochopiť, nemám s ňou o čom. Nebudem si po zvyšok života búchať hlavu o stenu len preto, že som premárnila príležitosť. 
"Liv? Musíme sa stretnúť, potrebujem s tebou niečo prebrať."-môj hlas v telefóne bol dosť jasný a zreteľný. 
"Fajn, potrebuješ niečo súrne?"-spýtala sa zvedavo.
"Je to dosť vážne. Vyjdi von."-odsekla som a zložila. Zadívala som sa do jej okna, v ktorom sa objavil jej zvedavý pohľad. Len čo ma uvidela, vážny výraz tváre vystriedal úsmev a ukázala mi prstom, aby som počkala. 
Vybehla von v papučiach, šortkách a v bielom tielku. 
Stmievalo sa. Pripomenulo mi to, že som znovu zmeškala svoju smenu v obchode. Vyhnala som tú myšlienku z hlavy a odhodlane sa pred ňu postavila. Objala ma, no moju odmeranosť hneď vycítila.
"Deje sa niečo?"-zvraštila obočie.
"Pozri, nebudem chodiť okolo horúcej kaše. Ten záväzok, ktorí máme voči Benovi je nezmysel. Proste v tom už nechcem ďalej lietať. Musím sa pohnúť."-založila som si ruky a ona na mňa upriamila svoj pohľad.
"Čo? Počkať."-naznačila mi svoje pozastavenie rukami. "Zaľúbila si sa?"-spýtala sa.
"Nie, nenazvala by som to tak. Len nedokážem byť s Justinom bez toho, aby som nemyslela na to, či ti náhodou neubližujem. Chcem začať niečo nové, nepreskúmané."-s nadšením som sa usmiala.
"Myslela som, že naša dohoda platí. Že nebude potrebné porušiť ju."-oblizla si pery a prehrabla si vlasy.
"Prepáč, ale myslím, že Ben by nechcel, aby sme zomreli ako 70-ročné staré panny bývajúce s desiatimi mačkami v karavane."-nadvihla som s úškrnom jedno obočie.
"Ak myslíš na to, čo by bolo dobré pre Bena, mýliš sa. Dlhujeme mu to."-zdôraznila svoje slová tými poslednými.
"Dlhujeme?"-zopakovala som s iróniou v hlase. "Myslím, že on dlhuje nám. A dosť veľa. Hlavne to, že nás obidve vodil za nos."-zvýšila som hlas.
"Nepoznala si ho tak ako ja, nevieš o ňom všetko."
"Neviem a ani to nechcem vedieť."-zdvihla som ruky.
"Takže je koniec? Záväzok a aj naše kamarátstvo?"-nadvihla jedno obočie a zazrela na mňa.
"O skončení kamarátstva tu nepadlo ani slovo. Neviem, prečo si namýšľaš niečo, čo nie je pravda."
"Ja? No, prepáč, že som mala pravdu v tebe a v tom chalanovi, ktorého poznáš ani nie mesiac, nevieš aký je. Nie je pre teba dosť dobrý."-rozkričala sa.
"O tom, čo je pre mňa dobré rozhodnem ja sama, od teba chcem obyčajné pochopenie."-skúmala som ju. Nemala som v pláne ustúpiť. Chcem začať žiť život bez toho, aby som si svoje túžby a pocity spisovala do bloku. Stačilo.
"Vieš čo? Ži si ten svoj život medzi knihami a emóciami v bloku o tom, čo je pre ľudstvo dobré, no ak ťa okašle, vo mne nebudeš mať zadné dvierka istoty. Varovala som ťa."-odsekla a založila si ruku v bok.
"Ver mi, že budeš tým posledným človekom, ktorému sa so svojím šťastím zverím. Ak to berieš takto, nikdy si nechápala, čo pre mňa písanie znamená. Jasne to naznačuje, že si ani nepočúvala to, ako veľmi sa snažím dostať na školu do Sydney."-pokrútila som hlavou a vybrala si z batohu slúchadlá. 
"Kašlem na to, čo cítiš k písaniu. Ja si chcem užívať, zabávať sa. Nikdy nemáš čas na žiadnu párty alebo večierok. Stále sa len učíš a píšeš. To je jediné, čo ťa zaujíma. Ani sa nečudujem tomu, že od vás matka odišla. Brat, rodený sukničkár, Delaney sa bude tiahnuť v jeho šľapajách a otec? Ten radšej trávi večeri s mŕtvolami, ako by mal svojim deťom prísť povedať pred spaním dobrú noc." 
Len čo dokončila svoj monológ, zamrazilo ma. 
"Ďakujem za tvoj efektívny názor k môjmu životu. Ľahko sa to hovorí niekomu, kto v detstve mohol pokojne spávať a nie premýšľať nad tým, kedy dvere pootvorí mama a pošepká, maj sa srdiečko. Nevieš, aký je to pocit. Ľutujem, že som vôbec verila tomu, že aspoň ty ma chápeš."-dokončila som a dala si na uši slúchadlá. Pustila som si RHCP - Magpies on fire a s rukami vo vreckách košeli som odkráčala smerom k centru mesta. 

Zabočila som do úzkej ulice, ktorá viedla k obchodu kde pracujem a vošla dnu. Zvonček ohlásil môj príchod, ktorý ihneď zaregistroval pán Brian. 
"Slečna Shelingerová sa uráčila prísť do práce, to mi je ale prekvapenie."-dodal ironicky.
"Prepáčte, zdržala som sa u priateľky, potrebovala som si niečo vyriešiť."-odvetila som s ospravedlnením a ihneď sa pustila do vykladania nových kníh. 
"Nezaujíma ma váš osobný život. Od vás chcem len, aby ste si robili prácu, za ktorú vás platím. Tú hodinu vám odpíšem z platu."-odsekol honosne, ako keby ho tešili jeho slová. O čom nepochybujem. No mám to na háku. Je teraz posledným človekom, s ktorým mám nervy naťahovať sa pre neskorý príchod.  

21:30. Obchod o pol hodinu zatvára. Ľudia postupne odchádzajú s nakúpenými knihami a pán Brian sa už stihol poponáhľať nezmeškať rodinnú večeru. 
Stála som pri pulte a blokovala dve knihy nejakému dievčaťu z našej školy. Chodí o dva ročníky nižšie. Večne tichá, hamblivá, no pre prácu v školských novinách by dala všetko.
"Ty si to dievča s tým diárom, však?"-spýtala sa zvedavo a prehodila si pramene blonďatých vlasov na druhú stranu ramien.
"Takže, tak ma voláte?"-spýtala som sa s nadvihnutím obočia.
"Väčšina ľudí o tebe hovorí, že si divná, keď stále niečo spisuješ do toho svojho bloku, no ja ťa chápem."-pousmiala sa.
"Vážne? A čomu za to vďačím?"
"Profesorka nám na slovenčine číta práce bývalých žiakov, ktorých mala v nižších ročníkoch a tvoje sa tam objavujú dosť často. Tá ľahkosť, ktorú do toho dávaš ma prekvapuje. Máš šťastie, že si v školských novinách, zaslúžiš si to."-odvetila rázne milým hlasom a vzala si knihy, ktoré som jej podala.
"Ďakujem, si asi prvá osoba, ktorá ma chápe."-usmiala som sa.
"Nemyslím si, tá tvoja kamoška, s ktorou si dosť často, ťa určite chápe omnoho viac než nejaká druháčka."
"Mýliš sa.."-šepla som potichu a podala jej ešte bločok. 
"Určite poznáš Stephena Kinga."-pousmiala sa a ja so súhlasom prikývla. "Ak sa chcete stať spisovateľom, musíte na rozdiel od ostatných robiť dve veci: veľa čítať a veľa písať. Pokiaľ viem, nedá sa tomu vyhnúť a žiadna skratka neexistuje."
"Riaď sa tým a myslím, že nebudeš potrebovať nikoho, kto ťa bude musieť chápať. Ty jediná v sebe utváraš vlastné rozhodnutia a zmeny."-dodala nakoniec a s úsmevom odišla.
Zaráža ma, že jeho hlavný citát nepoznám dosť dobre na to, aby som niekedy až do hĺbky slov pochopila to, čo ním vyjadruje. 

Bolo niečo po desiatej, keď som zatiahla žalúzie na výklade a zamykala dvere. Cítila som jeho blízkosť. Začínalo byť chladno a tak bol jeho dych dosť pravidelný na to, aby som ho mohla začuť. Otočila som sa s nesmelým úsmevom a zadívala sa mu do očí. V tej chvíli, hneď ako jeho pohľad našiel ten môj, sa mi snažil niečo povedať. No nestihol zo seba vydať ani hlásku, pretože ho chytila za zápästia a pritiahla si ho k telu. Vpila som sa do jeho objatia a bradu si položila na jeho rameno. Rukami som mu hladila chrbát a on mal tvár zaborenú v mojich vlasoch. Vdychovala som jeho vôňu a dúfala, že sa aspoň na pár minút prestane hýbať a dovolí mi okúsiť ten pocit, aké to je, keď sa niekoho nedokážeš dostatočne nabažiť bez toho, aby som musela byť v opojení jeho pier.