Hey, Bitch! He is mine! (Slovak story about JB)

Part 8

"Takže .."-začala som ostýchavo a pritiahla si k sebe kolená. Zahľadel sa na profil mojej tváre.
"Takže čo?"-spýtal sa zvedavo.
"Ešte stále sa na mňa hneváš?"-zahryzla som si do pery.
"Ak by som sa hneval, nebol by som tu."-pousmial sa. So zmäteným úsmevom som si zastrčila prameň vlasov za ucho.
"Prepáč, hlúpa otázka."-dodala som zahambene a zadívala sa nepokojnú hladinu, na ktorej sa odrážal jasný svit mesiaca. Sedeli sme na vysokom múre, kúsok za mestom, kadiaľ sa tiahlo more. 
"Vôbec nie, je to v pohode."-odvetil jednoducho. 
Po tom, ako som ho objala som mala chuť urobiť to aspoň desaťkrát po sebe. Nakoniec z toho vystalo objatie venované odo mňa jemu, nie od neho mne. Som rada, že to nebolo opačne, pretože v podstate on by sa k tomu neodhodlal. Zrejme by bolo na čase začať mojim menom, pretože táto anonymita, aj keď len z mojej strany, ma fakt nebaví. 
"Violet .."-šepla som potichu.
"Čože?" -Justin nadvihol jedno obočie.
"Volám sa Violet. Chcel si vedieť moje meno."-pousmiala som sa. Len čo som sa na neho pozrela, začal sa hlasne smiať. Nechápala som.
"Keby som mal čakať dokým mi povieš svoje meno, tak asi na mieste presedím dieru. Viem ho od prvého dňa, čo som na škole. Len som čakal, kedy budeš schopná povedať mi ho sama."-zaškeril sa. Zazrela som na neho a buchla ho do ramena. 

"Ako si dokázal ma ním neosloviť?"-spýtala som sa so zvedavosťou v hlase.

"Chcelo to pevné nervy a hlavne odhodlanie."-zasmial sa. 

"Obdivuhodné."-dodala som so sarkazmom. "Kompliment k mojej vytrvalosti?"-zaškeril sa.

"To nebol kompliment."-pregúľala som očami. 

"Aj tak ďakujem."-hlesol hrdo a prehrabol si vlasy. Povzdychla som si. 

"Hej, decká jedny nepodarené! Čo robíte na tom múre v tomto neskorom čase? Okamžite zlezte dolu!"-len čo sme sa stihli otočiť, skríkol na nás strážnik a s baterkou v ruke nám svietil do tváre. Na vodítku držal svojho psa, ktorý hlasne brechal.

"Padáme."-odvetil narýchlo Justin a skočil.

"Zbláznil si sa? Veď je to vyše 5 metrov! Nemienim stráviť mesiac v nemocnici so zlomenými nohami!"-skríkla som za ním. "Radšej zlomené nohy ako záznam v spise!"-dodal narýchlo.

"Tak to teda nie. Na záznam kašlem, no zmrzačiť sa nenechám!"-odsekla som a pevne sedela na jednom mieste.

"Violet, ver mi, nič sa ti nestane."-dôverne sa na mňa zahľadel. "Ak si zlomím väzy, zabijem ťa!"

"Tak to asi ťažko, keď už budeš mŕtva."-dodal potichu, len sám pre seba, aby som to nepočula. Smola.

"Ja som to počula!"-zazrela som na neho. "Ježiši kriste, najprv nohy, teraz väzy, nechceš si zlomiť aj ruky? Skáč, preboha, chytím ťa."-pozrel sa mi do očí a ja som so zavretými očami skočila dole. Pevne ma chytil za pás a potiahol ma za ruku. Kým strážnik stihol preliezť po rebríku na druhú stranu, my sme už dávno dobehli do centra, kde sme zastali a vydýchali sa.

"Počkať, on tam bol rebrík, však?"-spýtala som sa zadychčane. 

"Hej, prečo?"-nadvihol obočie.

"No tak ja neviem, prečo asi!"-skríkla som sarkasticky. 

"Ale no ták, veď žiješ, v čom je problém? Písať by si mohla aj keby máš zlomené nohy. Ruky a hlava by zostali nepoškodené."-dodal bezstarostne. 

"Aký si si zrazu istý."-pregúľala som očami. Vlasy som si uviazala do drdola na vrchu hlavy a pozrela sa na hodinky. Bolo skoro desať. 

"Na dnes toho bolo dosť. musím už ísť. Vidíme sa v pondelok."-narýchlo som ho objala a vyzliekla si košelu. Zostala som len v tielku a cez plece som si prehodila svoju tašku.