Unesená

1. časť

Ahoj, volám sa Nicol. Mám 11 rokov a žijem iba zo svojím otcom. Mama mi zomrela keď som mala 5 rokov. Moj otec je právnik, takže býva stále preč. Poslednej dobe sa už ani nerozprávame, zverujem sa iba tete, lebo viem, že jej sa dá veriť. S otcom som sa posledný rok iba hádala.

10. Október 2010

,,Nechaj ma. Vypadni z mojho života. Neznášam ťa skaziš mi celý život." zas sa hádam z otcom.
,,Ja ťa živím, kupujem ti nové veci a ty? Takto sa mi za to poďakuješ?"
,,Áno! Kvôli tebe mama zomrela. Bol si to ty, čo si ju zhodil zo schodov. Za to sa ti mám poďakovať? Určite nie!" a to bolo moje posledné slovo. Išla som do izby a udrela som dverami. Ukázala som sa až na večeru. V hlave sa mi stále premietali spomienky na mamu.
,,Idem si lahnúť, je mi zle." a odišla som do izby. Rozmýšlala som že ujdem z domu. Prv som chcela ísť, a potom zas nie ale nakoniec som ušla. Bolo asi 23:34. Zbalila som si vodu, mobil, dáke jedlo a maminu fotku. Potichu som otvorila okno a odišla. Som zvedavá či si to otec vôbec všimne.

Prišla som k parku. Nikto tam nebol. Bola obrovska tma a ticho. Strašne som sa bála, ale aj tak som sa išla prejsť do parku. Prišla som asi do stedu parku. Bolo počuť šušťavé zvuky z kríku. Priblížila som sa bližšie. Zrazu vyšlo z kríku malé šteniatko.

,,Jejo, aké si krásne." povedala som si.
,,Koho asi si? Kto ťa tu takto nehal?" sadla som si na lavíčku a pritulili sme sa k sebe a zaspali.

01:00 jedna hodina ráno.
Počujem dáke čudne kroky, ako by mal niekto opetky. Robila som sa, že spím. Ale všimol si ma. Nemohla som sa hýbať a udrel ma do hlavy.

Toto je trochu nudnejšia časť, ale nič ma nenapadlo. A áno je trochu no teda trchu viac kratšia ale ostatne časti budú dlhšie slubujem. Ďalšia časť vynde zajtra večer. :)