Hey, Bitch! He is mine! (Slovak story about JB)

Part 11

"Víkend na vidieku sa nekoná!"
Toto bola prvá veta, ktorú som zaregistrovala po príchode domov. Otec okolo mňa prešiel s naštvaným pohľadom a vošiel do svojej kancelárie. Conor ho s ignorantským pohľadom nasledoval.
Zložila som si batoh ku schodom a nazrela hore. Delaney sedel s uplakanými očami na tom najvyššom. Len čo ma uvidel, vyplazil mi jazyk a vbehol do svojej izby.
So zmäteným pohľadom som sa posadila do tureckého sedu do kresla blízko otcovej kancelárie a čakala, čo sa bude diať. Po pár minútach Conorove líca naberali červenú farbu. Mala som pocit, že niečo rozbije, no otcov vážny pohľad ho donútil podriadiť sa. 
"Violeta-"-kývol ku mne hlavou a vošiel dnu. Nasucho som preglgla. Bol to jasný znak toho, že môj blok v jeho kufríku predsa len okúsil oči aj iného čitateľa, než len mňa. Pomaly som sa postavila a zastala medzi dverami.
"Sadni si .."-odvetil, chrbtom ku mne otočený. Spravila som to, čo povedal. Ruky som si spojila medzi kolenami a nasmerovala na neho svoj pohľad. Jeho oči ku mne vysielali signály, ktoré som nemala ako identifikovať. Zrejme sa v nich miešala zúrivosť, ktorú si vybil na Conorovi. 
"Neviem čím začať, no nemienim chodiť okolo horúcej kaše. To, čo bolo v tom tvojom bloku napísané, si myslela vážne?"-spýtal sa zvedavo.
"Oci, ty to nechápeš. Počkať, bolo? Ty si mi ho .."-nadvihla som jedno obočie a zachvel sa mi žalúdok. 
"Zle si ma pochopila, ten blok je v stále v celku. Keby niet Delaneyiho, myslím, že by skončil na cucky v záchodovej mise."-dodal s iróniou a vytiahol ho zo šuflíka. Pri tej predstave som sa videla s plameňometom v ruke. Ten blok je moje všetko, jedine cez neho dokážem dať zo seba von to, čo by som osobne najväčším pipkám zo školy nedokázala povedať. 
"Delaneyiho?"-spýtala som sa.
"Hej, trval na tom, že skôr ako sa rozzúrim, mám si prečítať to, na čo máš, ako sám povedal, naozaj talent."-hlesol pokojne.
"A?"
"Píšeš fakt obdivuhodne, no na to aby si sa dostala na svoju vysnívanú školu to fakt nestačí."-usmial sa na mňa a postavil sa. "Zlatíčko, ty máš na viac ako len sedieť v starej spráchnivenej búde s kopou papierov, ktoré čakajú na to, aby si ich prekontrolovala alebo, nedajbože, napísala nové. Ak sa staneš lekárkou, zachrániš život mnohým ľudom. Týmto iba strácaš čas. Ľudia nepotrebujú pocity spísané na papier, potrebujú pomoc, ktorá sa fakt dostaví. Čo z toho, že to bude iba na papieri ako obyčajná teória?"-sadol si na operadlo kresla, v ktorom som sedela a rukou ma pohladil po vlasoch. 
"Choď hore a dorob si prácu na chémiu, vzorce budeš pri výpočte tekutín v nemocnici naozaj potrebovať."-pobozkal ma na čelu a odkráčal do svojho labáku, dole pod domom. 
Len čo za sebou zabuchol dvere, moje telo nedokázalo urobiť jediný pohyb. Tým, čo povedal zabil aj poslednú bunku odhodlanosti v mojom tela a zaklincoval všetko, o čo som sa tak dlho snažila. Asi najhoršou vecou, ktorú vám váš vlastný rodič môže povedať je tá, keď vám do očí vsugeruje, že na niečo nemáte a ani nikdy mať nebudete. So slzami na krajíčku som sa po pár minútach postavila a vzala svoj blok do rúk. Ako bez duše som odkráčala hore schodmi, bez povšimnutia si bratovej ironickej poznámky. Oprela som sa o zatvorené dvere a v rukách stláčala zväzok papierov, ktorý má pre mňa väčšiu hodnotu, ako prázdne slová, ktorými sa snaží zaujať váš vlastný rodič. Sklonila som hlavu a pozrela sa na jeho žltý obal. Zaťala som zuby a s výbušnosťou, ktorá vyšla z môjho vnútra von, som sa zvalila na posteľ s hlavou zaborenou do podušky. 
V tej chvíli mi bolo všetko jedno. Jediné, čo som potrebovala bolo jeho pevné objatie a slová útechy, pri ktorých sa cítim ako útes, ktorý s najväčším odhodlaním vzdoruje vlnám bijúcich do jeho skál. S ním sa cítim ucelená, no hlavne ľúbená.