stars // ashton irwin

stars

Ashton Irwin high school AU (5sos AU)
Genre | angst
Warnings | character death
Words | 17k
Blurb | Všimol si si, že som nenapísala Tvoja Jasmine? Pretože som nikdy nebola tvoja a ani už nikdy nebudem.

Friends, síce som povedala, že sem s písaním na Wattpad pravdepodobne končím a v budúcnosti nebudem publikovať, lebo nemám motiváciu. Ale zároveň mám i veľmi veľa predpísaných príbehov a tak som sa rozhodla, že niektorým z nich dám šancu. A tak vzniklo toto. Tento rpíbeh sa pôvodne volal Changed a mala som ho publikovaný asi po 9. časť pred rokom (pamätá si niekto na to? ak áno, tak ste naozaj verní čitatelia! :)), ale potom som ho vymazala. I keď som najprv chcela, aby z toho bol poriadny, normálne dlhý príbeh ako The Great Interview (a ešte stále si myslím, že by tomu i tak malo byť), mám pocit, že i toto je celkom dosť dlhé a dá sa tu nájsť nejaká základná dejová línia. Som si plne evdomá toho, že tu ostáva veľa nevypovedaných otázok a častí a nie je to veľmi kvalitné, ale i tak...enjoy loves!

VOTE a KOMENT vždy poteší!

•

„Jasmine, ako inak, úžasná esej..." skonštatovala moja učiteľka histórie - pani Sageová - keď mi podávala papiere s mojím perfektným, úhľadným písmom. „Páčil sa mi hlavne tvoj rozbor pravých príčin prvej svetovej vojny, vynikajúca práca, ako vždy," povedala s úsmevom.

Ja som skromne prikývla, hľadiac na svoje ruky, na prstoch som mala rozmazané šmuhy od atramentu. „Ďakujem pekne, pani učiteľka," povedala som potichu, pretože som nechcela, aby ma niekto v triede počul. Ale našťastie nikto nevenoval pozornosť tomu, čo sa odohrávalo tu, v prvej lavici pred tabuľou, kde som vždy sedávala. Niežeby mi záležalo na ostatných, ale nechcela som, aby zas poukazovali na to, že som mala perfektnú prácu.

Vlastne, hlúposť, záležalo mi na názoroch ostatných. A ako! Veď moji rodičia mi stále, každý večer pri večeri, pripomínali, aby som robila dobrý dojem a dobré meno našej rodine. Až na to, že oni už nechodili do školy, kde bol každý, kto dostával perfektné známky, považovaný za bifľoša a človeka bez sociálneho života.

A to presne som, bohužiaľ, bola ja. Moji rodičia mi nikdy nedovolili chodiť na žiadne párty, po škole som sa musela vrátiť rovno domov a učiť sa na ďalší deň a pripravovať sa už aj na štúdium na vysokej škole, aj keď som mala do nástupu na vysokú školu ešte niečo vyše roka. A preto som nemala veľa priateľov, vlastne skoro žiadnych, a všetci ma považovali za divnú bifľošku.

„Michael Clifford!" zvolala nahnevane pani Sageová na fialovo vlasého chlapca, ktorý sedel v poslednej lavici, nohy mal drzo vyložené na lavici a hlasno sa smial na niečom, čo povedal jeho priateľ, Calum Hood. Keď započul svoju meno, lenivo sa otočil na učiteľku a venoval jej spýtavý pohľad.

„Áno, pani učiteľka?" spýtal sa posmešne.

„Michael, počúval si, čo som práve hovorila?" spýtala sa ho pani Sageová podráždene a založila si ruky na boky.

Chvíľu sa tváril, akoby sa tuho zamýšľal nad odpoveďou, predtým ako odpovedal. „Nie," vyriekol nakoniec a ledabolo pokrčil plecami. „Bolo to snáď niečo dôležité?" spýtal sa nevinne.

Mohla som skoro vidieť, ako pani Sageová penila. „Michael! Nebuď drzý! A áno, bolo to dôležité. Práve som hovorila, že by mali všetci písať také dobré eseje ako tuto Jasmine, ale ty si mi znova nevenoval pozornosť, ako vždy," povedala pani učiteľka a ukázala pritom na mňa.

„Ako ona? Haha, dobrý vtip! Kto by chcel byť taký bifľoš ako ona?" vyhŕkol to, akoby to bola najhoršia nadávka a tľapol si s Calumom Hoodom, ktorý sedel vedľa neho. Okamžite som cítila, ako sa mi do líc nahrnula krv a do očí sa mi začali tlačiť hlúpe slzy. Sklonila som hlavu, aby som stala ešte nenápadnejšou a naštvane som rýchlo zatlačila hlúpe slzy naspäť, predtým, ako mi stihli pokropiť moje rozhorúčené líca.