Spolu [DOKONČENÉ✔]

12. kapitola

Postavy sa približovali. Zobrala som ostrý kameň a zobudila som chalanov. Opatrne sa zdvihli a pozreli do diaľky. Alex vytiahol dva nože, jeden hodil Jackovi a pošepkal mi:
"Ostaň tu. Ja, teda my ťa ochránime."

Potom sa opatrne zakrádajúc vybrali k postavám. Som od prírody veľmi zvedavá, takže som sa opatrne zdvihla a išla som za nimi. Nevšimli si ma a ja som sa skryla za nejaký veľký kameň.

"Kto ste?" Započula som ako Jack kričí. To nemal robiť. Chvíľu sa nič nestalo, ale asi po tridsiatich sekundách tí tajomní ľudia zaútočili.

Jack s Alexom sa bránili, ale nestačilo to. Vyskočila som spoza kameňa a zaútočila som s mojím malým a ostrým kameňom.

Zapichla som ho do chrbta toho monštra. Vydal kvílivý zvuk a obrátil sa.

Skoro mi vyrazilo dych. Toto už neboli normálni ľudia. Toto boli príšery.

Namiesto úst mal veľkú dieru s množstvom malých, ale ostrých zubov. Malo to malé oči a nemalo to uši.Bolo zohnuté, malo to dlhé ruky a silné nohy.

Chystalo sa to na mňa skočiť, ale včas som sa stihla uhnúť. Zobrala som môj kameň a zapichla som mu do brucha.

Zase to vydalo ten istý zvuk. Rýchlo som vytiahla kameň a zapichla ho do hlavy.

Asi to zomrelo, lebo to padlo na zem a nehýbalo sa.

Bežala som za Alexom a Jackom, ktorí bojovali oproti presile monštier.

Bežala som tam aby som im pomohla. Zaryla som nôž do ďalšej príšery.

Zase som sa stretla s jej ohavnou tvárou. Zapichla som nôž do oka, príšera sa zahnala, snažila som sa uhnúť, ale nestihla som a príšera ma poškrabala a hodila do múra.

Pozrela som na ruku. Bol tam dlhý a hlboký škrabanec. Strácala som priveľa krvi, a tak som to chcela zastaviť.

Umieram, pomyslela som si. Začalo sa mi zatmievať pred očami. Uvidela som ako za mnou beží Jack. Alex zatiaľ ďalej bojoval.

Odniekiaľ ku mne pribehla Lady a oblízala mi ruku. Jack zatial pribehol a vyzliekol si tričko. Obviazal mi ruku, ktorá pomaly prestávala krvácať.

"Skry sa! A ostaň tam!"
"Ale ja som chcela pomôc..."
"Pssst. Lebo ťa nájdu." Prerušil ma Jack.

Ja som si tam ľahla a pozerala sa na chalanov.

Zrazu som sa objavila doma. Neviem ako je to možné, a tak som išla do kuchyne. Všetko bolo rovnaké, ako predtým. Aj žlté steny, aj malý stolík. Dokonca tam bola aj miska, z ktorej som si predtým vzala jablko.

"Nesnívalo sa mi to? Nezobudím sa teraz a nebudem sa smiať na mojom sne?"

To by bolo blbé. Asi som sa zamilovala. Avšak neviem do koho. Jack a Alex sú rozdielni a pritom rovnakí.

Zrazu som sa zobudila. Bol to iba sen. Niekto ma niesol. Zdvihla som hlavu a uvidela som Alexa.

"Ahoj Al."
"Al?"
"Áno."
"No tak dobre. Ahoj Jess. Ako sa cítiš?"
"Už lepšie."

Potom som zase zaklonila hlavu. Jedno v tom sne bolo pravdivé. Zamilovala som sa, ale neviem do koho.

Prišli sme k nášmu táboru a Alex ostal na stráži. Ja som nemohla zaspať, a tak som si sadla ku nemu.

"Prečo nespíš?" Opýtal sa.
"Nedá sa mi. Môžem tu byť pri tebe?"
"Jasné. Nie je ti zima?"
"Nie. Ani nie."
"Fajn, ale aj tak si môžeš sadnúť bližšie k ohňu. Ja nehryziem."

Usmial sa a tak som sa usmiala aj ja. Sadla som si bližšie a hneď mi bolo lepšie. A ten pocit nešiel od ohňa.

"Nič sa vám nestalo? Ďakujem, že si ma odniesol."
"Nemáš zač. Myslím, že sa nám nič nestalo. Čo sa o tebe povedať nedá. Prečo si nás neposlúchla?"
"Chcela som vám pomôcť."
"No moc si nám teda nepomohla."
"Ja viem. Ale aspoň trochu?"
"Jasné."

Usmial sa na mňa. Má krásny úsmev. Má krásne rovné a biele zuby. A má krásne pery. Zatúžila som ho pobozkať.

Asi myslel na to isté, lebo sa ku mne naklonil a medzi nami bolo iba pár milimetrov.

Vzdialenosť sa pomaly zmenšovala, až  nakoniec medzi nami nebolo nič a naše pery sa spojili.

Ahojte. Odteraz budem písať takto. Ak budú nejaké námietky, ozvite sa v komentároch.
Bude Jess s Alexom?
Zistí to Jack?
Ak áno, čo urobí?
Komenty aj vote potešia :3