Nutella Boy [Sk] ÚPRAVA prebieha

55. Why are you crying?

A liezla som naspäť na svoju sedačku spolu s balíkom syrových tyčiniek.

,,Už tam budeme?" spýtala som sa po chvíli ticha, ktoré bolo prerušované Niallovým pohmkávaní popri rádiu.

,,Ešte polhodina." oznámil mi, a ja som prekrútila očami. Ja asi skysnem. Najskôr v lietadle, a potom v aute.

,,To už vydržíš." potľapkal ma po pleci, a zadíval sa sústredene na cestu.

Niallov pohľad:

Keď bola Rose už vhodnú chvíľu ticho, obzrel som sa, že čo asi robí keďže sa na nič nepýta, a ani nič podobné.
Bolo mi ti zvláštne, no a keď som sa obzrel, môj pohľad spočinul na spiacej Rose, ktorá sa zázrakom uvelebila na sedačke, a podarilo sa jej zaspať. Síce len na pol hodinu, ale aj to je lepšie ako nič.

Jemne som položil tú svoju ruku na jej, a keď sa moja ruka stretla s tou jej, bola studená. Pribrzdil som, aby som si mohol vyliezť mikinu, a dať jej ju. Zakryl som ju, a znova som dupol na plyn. Keby Rose nespala, určite by mi pripomínala že idem príliš rýchlo, a že môžem nabúrať a tak ďalej... Ešte som si popočúval pár pesničiek, a napokon sme sa ocitli pred mojim domom.

,,Šípková rúženka... Je čas vstávať, tvoj princ už je tu." zašepkal som jej do ucha, a díval som sa na jej pery, na ktorých sa pomaly ale isto rysoval úsmev.

,,To ten princ máš byť akože ty?" otvorila oči, a začala sa naťahovať.

,,No dovoľ, to bola urážka." bránil som sa, a pobozkal som ju na čelo a pomaly som vystupoval z auta. Potom som podišiel aj k druhej strane auta, a otvoril som Rose dvere. Potom som jej zobral kufre, a šli sme do jej domu ktorý stojí hneď vedľa toho nášho, ako ste si už mohli povšimnúť.

,,Ahoj láska, tak večer.." lúčil som sa s Rose, keď sme vošli do chodby v jej dome. Objal som ju, a šiel som naspäť k nám. Vybaľoval som kufre, rozdal som suveníry, a dal som si s mamou čaj, a bolo akurát päť hodín poobede.
Zvalil som sa na posteľ, a asi na hodinu som zaspal.. Síce som stále myslel na Rose, aké by to bolo byť tak pri nej, ale viem že sa opäť večer stretneme, a tak som proste zaspal.

Zobudil som sa celkom oddýchnutý, a za to som bol rád. Podišiel som k oknu, a videl som že v Roseeinej izbe sa nesvieti, no okno zostalo otvorené.
Nohu som si zaprel o parapetu, a odrazil som sa. Dopadol som na studenú dlážku, a sadol som si po tme na jej posteľ. Započul som kroky hore schodmi, a tak som už len čakal kedy Rose príde do izby. Otvorila dvere, a mne sa maskytol pohľad na jej oči , z ktorých strkali pramienky sĺz. Popritom sa však aj usmievala, no mal som pocit že niekde vnútri v nej sa odohráva bitka citov. Bleskovo som sa postavil, a už som stal pri nej. Svoje dlane som položil na jej mokré líca a starostlivo som sa jej pozrel do očí.

,,Čo sa stalo?" opýtal som sa, a keď som sa jej díval do očí, uhla pohľadom. Zobral som si jej bradu medzi svoje dva prsty a nadvihol som jej ju tak, aby sa mi dívala do očí.

,,Ja..." začala a rozvzlykala sa. ,,Niečo by si mal vedieť."

,,Tak čo je to, nech je to čokoľvek." upokojoval som ju, a snažil som sa aby som sa konečne dozvedel čo sa stalo.

,,V tom lietadle... To nebolo z únavy." smrkla.

,,Ako to myslíš? Spresni mi to." položil som ruky na jej plecia ktoré sa natriasali od vzlykov.

,,Ja som...... Ja som no..." išlo to z nej ako z chlpatej deky. ,,Tu je malý Horan." poukazála na brucho, a vtedy mi to všetko došlo.

,.Panebože." vydýchol som, a objal som ju. ,,A preto plačeš? Prosím ťa pre toto plačeš? To je to najkrajšie čo sa mohlo stať." pokojným hlasom som dodal a pohladil som ju po vlasoch.

,,To.. To myslíš vážne ?" odtiahla sa, a neveriacky sa na mňa dívala.

,,No nepozeraj tak na mňa, som proste šťastný. Čo si si o mne preboha myslela?"

,,Ja som... Myslela že ešte nechceš dieťa že na to nebudeš mať čas a veci typu že ostanem sama..." vychrlila na mňa tie najhoršie veci ktoré by sa mohli stať.

,,Rose, to... Nemyslíš vážne však?"

,,Nie. Teraz už nie." trochu sa upokojila, a potom ma znova objala. Bol som totálne dojatý. V podstate som poriadne nevedel rozprávať ale robil som to preto, aby som Rose upokojil.

,,Niall ty plačeš ?" na jej tvári sa zjavil menší prekvapený úsmev.

,,Nie... To bola len.. Slza radosti a dojatia." rukávom som si prešiel po líci má ktoré vytiekla jedna neposlušná slza. Zobral som si ju do náruče, svoje pery som jej pritisol na čelo, a zašepkal :

,,My budeme rodičia."

pozn.autora:
••••••••••••••zmizli•••mi••••fajočky•••••••••
Neviete ako moc moc moc má mrzí ako dlho som nepridala časť. Ja som chodiaca katastrofa, a čudujem sa Vám že to ešte stále čítate. Mám tých naj naj naj čitateľov, bohužiaľ vy to o mne nemôžete povedať. :/

1. Bola som chorá.
2. Zase som bola chorá.
3. Dostala som IPhone (nieže by som sa tu chcela chváliť len mi pomizli fajočky, WP má iný systém...)
4. Áno som neschopná. Ale stále si vás vážim najviac ako sa dá to mi verte.
Xx N Xx ❤️❤️❤️ :)