Temná ☀

Časť 5.

Bežali ešte asi pol hodinu, keď začal Luke spomaľovať. Premenil sa a Charlotte urobila to isté. Nepýtala sa ho nič lebo stále z neho vyžarovala tá autorita a moc. Nebála sa ho, proste čakala kedy jej to vysvetlí.
Chvíľu išli pešo, kým prišli na nejaké čudné miesto. Vyzeralo to tu akoby tu vymrel všetok život. Nebolo tu nič len nejaké spáleniny, obhorené drevá, a len sem-tam nejaké rastliny, väčšinou mach a burina. Bolo to také veľké, že v minulosti to mohla byť nejaká z dreva postavená dedina. Asi so sedemdesiatimi domami. Bolo to obrovské a hlavne smutné.

Luke zastavil na okraji tohto smutného miesta. Obzeral si to. Potom sa zasa pohol a pokračoval ďalej. Lott ho po pár sekundách nasledovala. Mierili priamo do stredu. Tam sa Luke zastavil a len tak stál. Lott mu nevidela do tváre, predsa len, díval sa do zeme. Zdalo sa že je smutný a spomína.
Po chvíli prehovoril.
„Keď som tu bol naposledy,... Všetko horelo."
Lott sa obzerala. Naozaj to vyzeralo na veľký požiar. Nepýtala sa ho, nebolo treba aj tak mal v pláne jej to všetko povedať.
Chvíľu bolo zasa ticho.
„Naposledy som tu bol skoro pred pätnástimi rokmi. "
To bolo niekedy vtedy, keď sa Lott narodila, ale čo to má spoločné s ňou? Veď od mala vyrastala asi sto kilometrov odtiaľto.
„Tu bývala moja rodina."
Zaťal päste.
„Nikto nevie čo sa tu stalo. Tam kde je naša svorka teraz... Tam nie je moja rodina. To nie je moja svorka. To nie je ani tvoja rodina. Tvoja rodina bola tu. Rovnako ako moja rodina a aj moja svorka."
Bol naštvaný a riadne. Hnev z neho sršal na všetky strany. A Lott stále nevedela o čo tu ide.
„Ty si sa narodila TU! Mala si mať najšťastnejšie detstvo zo všetkých. Mala si milujúcich rodičov, úžasných súrodencov.
Lenže ten bastard ti to nedoprial!!!"
Tiasol sa od nenávisti. Najradšej by niečo rozbil na státisíce kúskov. Nenávidel ich. Všetkých do jedného.

„Prišiel, podpálil to tu, zabil všetkých. Všetkých do jedného! Aj malých aj veľkých, aj starých aj novorodencov. Nemal zľutovanie. Dokonca si to užíval. Smial sa. Zabil mi moju rodinu pred očami! A tú tvoju takisto. Netuším ako si to prežila. Všade to tu horelo. On sa tu prechádzal akoby nič necítil. Zdvihol som ťa zo zeme kde som ťa našiel a začal som utekať. Ale nedobehol som ďaleko. Bol na mňa príliš rýchly. Podkopol mi nohy a ty si mi vyletela z rúk. Šiel ku tebe. A keď sa na teba pozrel... Niečo sa mu stalo."
Stál bez pohnutia a spomínal. Lott spracovávala všetky informácie. Mala... Rodinu? Súrodencov?
Tu mala prežiť detstvo? Tu... Zaujímavé.
A kto bol ten niekto? A čo sa mu stalo?
„Ublížila si mu. Musel utiecť. "
Vyzeral zmätene. Že vraj ona mu ublížila? Ako bábo? Keď to nedokázali ani vycvičení vlci?

„Bol známy ako Krvavý kráľ, Diablov syn, Zabijak alebo mnoho iných mien mal. Keď si mu ublížila, zdalo sa, že nemá inú možnosť iba vykríknuť svoje meno aby mohol utiecť. "
„Nedáva mi to zmysel. Nič z tohto." Ozvala sa Charlotte.
Tak jej Luke všetko vysvetlil. To ako tu mal svoju svokru. Ako ich on zabil. Ako to tu horelo. Ako utiekol. Ako sa s dieťaťom ocitol na mieste na ktoré chcel ísť. Ako ju ochraňoval, staral sa o ňu, o svoju novú svorku, ako ju učil. Všetko je povedal.
Lott bola po celý čas ticho. Iba ho počúvala. Tak on sa s ňou takto natrápil a ona je k nemu takáto? Mala by sa zmeniť. Vedela že jej hovorí všetko len jednu vec stále nevedela: ako sa ten démon, ktorý sa opovážil zabiť jej rodinu volal. Nepýtala sa ho to. Má ešte čas.

Chvíľu tam ešte zostali čo jej Luke ukazoval kde čo bolo. Podľa jeho vysvetľovania to tu bolo naozaj pekné.
Naspäť domov išli pomalším tempom. Keď sa vrátili bola už dávno noc. Na tej čistinke sa rozišli, Luke išiel za Semom, ktorý postával obďaleč a Charlotte sa vybrala domov.
Doma sa prezliekla a ešte raz si obzerala všetky tetovania. Nemyslela si, že bude niekedy nejaké tetovanie nemať rada, ale to tetovanie čo mala na pleci, ktoré mala najnovšie, priam nenávidela. Ešte nevedela prečo ale mala pocit že to čoskoro zistí...

• • •

Ocitli sa v šere a chlade. Vo vestibule sídla ich otca. V duchu si odfrkol. Filipa nechal tak a kráčal rovno do otcovej pracovne. Otvoril dvere, ktoré sa za ním so slabým buchnutím zavreli. Jeho (ich) otec sedel v koženom kresle s vysokým operadlom a niečo písal. Keď dopísal, zdvihol hlavu a pozrel sa na Sebastiana.
„Dlho som o tebe nepočul."
„Ani ja o tebe." odpovedal a sadol si do nepohodlného kresla oproti tomu otcovmu.
„Prečo si ma chcel vidieť? " opýtal sa Sebastian.
„Kde si bol celý ten čas?" opýtal sa ho zasa jeho otec.
„Pýtal som sa prvý."
„Tak prvý aj odpovedz."
„Nie, prvý som sa pýtal tak chcem vedieť aj prvý odpoveď na svoju otázku."
Jeho otec zavrčal. Takto by sa nemal rozprávať syn s otcom, ale nič sa nedá robiť. Musel odpovedať.
„Poslal som Jacka. Mal zabiť Alfu svorky, ktorá tu iba zavadzia. To bolo pred piatimi dňami. Hneď čo som ho poslal, som ti to chcel oznámiť, ale akosi si tu nebol. Kde si bol?"
„No jaaa... Ležal som. Na zemi. Potom čo... Ma jedna z nich takmer zabila. Ale neurobila to. Som si skoro istý že to neurobila naschvál. Z nejakého dôvodu ma nechala nažive."
„Neverím vlastným ušiam! Teba že skoro niekto zabil??? Teba??? A nie si ty náhodou najsilnejší, najlepší, a bla bla bla bla z nás?"
Doberal si ho. Vysmieval sa mu. Otec svojmu synovi. Ale u nich to bolo normálne. Nič výnimočné, ani závažné.

Vtom sa ozvalo zaklopanie.
„Ďalej."
Dnu vstúpil Filip s ľadovými očami a kamennou tvárou. Podal démonovi za stolom nejaké papiere a až potom pozdravil.
„Dobrý deň, pán Darren."
Darren bol Sebastianov a aj Filipov otec. Okrem toho velil aj väčšine démonov. Sebastian bol jeho pravý syn a Filip... Dalo by sa povedať že Filip pochádzal akoby z inej planéty. Preto sa musel správať tak ako sa správal aj teraz. Filip bol Darrenov adoptovaný syn. Mal iné schopnosti aké boli známe tu. Preto ho tu potrebovali.

• • •

Už sú to dva dni odkedy sa Luke prebral a odkedy jej Luke ukázal to miesto. Ešte stále jej nepovedal mená. Preto keď sa ho to dnes spýtala, jeho odpoveď bola takáto:
„Naši najväčší nepriatelia sú Darren (ten všetkým šéfuje), a..."
Charlotte čakala, kým to z neho vypadne. Keď sa nedočkala musela ho donútiť, aby pokračoval.
„A kto ešte...?"
Luke zaťal päste v hneve.
„A ten kto zabil... Kto ich zabil."
„A ten sa volal ako?" Charlotte bola už netrpezlivá.
Pozrel na ňu. Z očí mu sršal hnev.
„Ten sa volal..."