Hey, Bitch! He is mine! (Slovak story about JB)

Part 26

"Vieš, vždy som si myslela, že mama je človek, ktorý by za svoje dieťa položil aj vlastný život. Mama je tou, ktorá pri tebe stojí práve vtedy, keď to nevyhnutne potrebuješ. A práve teraz by som potrebovala, aby si tu bola. Ja viem, že máš nový život, rodinu, priateľov, no nežiadam ťa vrátiť sa, chcem len, aby si si uvedomila, že minulosť s tebou pôjde po celý život. Aj keď si sa ma vzdala, nás všetkých, nikdy nezabudnem na tie chvíle, kedy si svoje 'ľúbim ťa' myslela naozaj úprimne. Chýbaš mi, ja len chcem .."

Slová sa mi drali z úst tak pomaly, ako keby som ich ani nechcela vysloviť. Síce tu je niečo medzitým, no aj tak by mi jej objatie v tejto chvíli pomohlo najviac, ako by sa len dalo. Záznamník jej telefónu je aktívny zakaždým, keď naberiem odvahu a snažím sa jej ozvať. No potom si uvedomím, že je to zbytočné, pretože ona sa na nás vykašľala a vymenila nás za nejakého maniaka s prácou, týkajúcou sa ubližovaniu ľudí. Tentoraz som sa premohla a po Conorových slovách som jej nechala odkaz, ktorý si dúfam vypočuje.

 Cez malé kúpeľňové okno som zazrela, ako sa obloha postupne zmráka a slnko zapadá za obzor. Otcove búchanie na dvere som odignorovala hlasnou hudbou hrajúcou v slúchadlách.

Prešlo pár hodín a ja som so slzami na krajíčku sedela opretá o kraj vane. Dívala som sa pred seba a v tej chvíli sa mi vybavila myšlienka z pred troch rokov, keď sa mama rozhodla odísť.

 "Nemôžeš len tak ujsť do Európy a nechať nás tu samých! Potrebujeme ťa." -skríkla som a snažila som sa jej vytrhnúť kufor z rúk.

"Život ide ďalej. Nikdy nestúpiš do tej istej rieky dvakrát. Treba vyskúšať úplne všetko." -hlesla zasnene a nakladala do auta svoje veci.

"Máš rodinu, to je najviac, čo ti život mohol dať, tak prečo potrebuješ skúšať kopu iných vecí? To ti je jedno, že Delaney zostane bez matky?" -spýtala som sa pochybovačne a dívala som sa, ako zatvorila kufor auta. Nepokúšala som sa o nič ďalšie, pretože jej odchodu by to aj tak nezabránilo. No keby som na jej mieste, už len podstata toho, že opúšťam vlastné deti, by ma prinútila zostať.

"Violet, zlatíčko," -odmlčala sa a pevne ma objala. "Raz z teba vyrastie múdre a sebavedomé dievča. Máš 15, mnohé veci ešte stále berieš ako samozrejmosť, no keď dospeješ, všetko sa zmení a pochopíš, že to, čo som urobila, bolo tou najsprávnejšou vecou." -odtiahla sa odo mňa a bruškami palcov mi zotrela slzy stekajúce po lícach.

"Keď dospejem, pochopím iba to, že si zbabelo utiekla. Nemáš 18, ako pubertiaci, čo utekajú z domu. Tu máš vlastné zázemie a všetko, čo by ťa malo robiť šťastnou, no ty aj tak odchádzaš a zabúdaš na krásnych 20 rokov, ktoré si s otcom spoločne prežila." -pokrútila som hlavou a založila som si ruky. S menším úsmevom nastúpila do auta a stiahla okienko.

"Vieš, tu ani tak nejde o to, ako dlho som s tvojím otcom bola. Teraz sa nebojím povedať, že by som tých 20 rokov s radosťou zo svojho života vymazala, pretože je to tak."

"V tom prípade už chápem, že týmto si dala dostatočne najavo, že mňa a ani Conora vlastne nepotrebuješ. A to som si myslela, že matka by mala byť vzorom pre svoje deti. Mýlila som sa." -nasucho som preglgla.

Otočila som sa na odchod, dúfala som, že ma zastaví, no o pár sekúnd som počula len pišťanie gúm. Zazrela som auto, ktoré míňalo Hillionovskú ulicu. Posadila som sa na posledný schod, dotvárajúci schodisko až ku vchodovým dverám, a sklonila som hlavu. Rukami som si zašla do vlasov a mojou hlavou vírila len myšlienka na to, že ja a môj brat sme v podstate boli len kúskom lega, ktoré malo zapadnúť do najťažšej časti skladačky.

Zložila som si slúchadlá a začula len matný zvuk toho, ako otec udiera päsťou do dverí. Pomaly som odomkla dvere a posadila som sa na kraj postele tak, že nohy som nechala voľne visieť. Rozzúrene vletel do miestnosti, no keď uvidel v akom stave sa nachádzam, bez zbytočných slov si ku mne prisadol a vtiahol ma do svojho mužného objatia.

*z pohľadu Justina*

 Listoval som v nejakom smiešnom časopise, aby som sa aspoň niečím zabavil, no ako vidím, bola to len strata času. Nervózne som si pošúchal čelo a posnažil som sa vysunúť na lôžku aspoň o kúsok vyššie, no moje rebrá si povedali vlastnú odozvu a bolesť vystreľujúca až do chrbta ma donútila zostať na tom istom mieste.

"Potrebuješ pomôcť?"

Ten hlas by som spoznal, aj keby ma niekto o pol noci obleje ľadovou vodou a donúti ma povedať celú tabuľku chemických prvkov.

"Myslím, že už je to v pohode." -odsekol som rázne a zahľadel sa na postavu blížiacu sa ku mne.

Nastalo trápne ticho, no v tej istej chvíli sme jeden druhého oslovili jeho menom. Spoločne sme sa zasmiali. Prenechal som jej priestor, nech začne ako prvá.

"Viem, že medzi nami je už koniec, no dúfam, že mám aspoň povolenie prísť sa pozrieť, ako sa zotavuješ." -prameň vlasov si zastrčila za ucho a hrala sa s koncom mojej nemocničnej košele.

"No, zatiaľ neumieram, takže som spokojný." -odvetil som s úškrnom.

"Typický Bieber a jeho vtipkovanie aj keď vyzerá ako chodiaca mŕtvola." -odvetila posmešne.

"Toto isté mi vraví aj Violet, no určite sa nebudem tváriť ako zbitý pes, niečo hádam vydržím." -znovu som sa zasmial, no to, že som spomenul Violetine meno, v Olívii vyvolalo obavy.

"Prepáč." -šepol som takmer nepočuteľne.

 "Nie, ty prepáč. Bola chyba sem prísť, trvalo mi celú večnosť, kým som sa rozhodla vojsť." -odvetila narýchlo a chystala sa odísť, no musel som ju zastaviť.

"To, čo sa medzi stalo bolo fakt, krásne. No proste to nebolo ono. Nedokázal som s tebou byť a nemyslieť pritom na Violet, proste to nešlo. Liv, viem, že to teraz budeš brať ako podraz, no .." Každým slovom, ktoré som povedal sa v nej stupňovalo napätie a zlosť. Nenaberalo to najlepší smer, no žiadna konverzácia, kedy sa snažíš ospravedlniť za milovanie iného v prítomnosti toho, s kým si, nie je ako trhanie sedmokrások.

"Nie, nechcem to počuť.." -odbila ma naliehavo, no ja som to musel dokončiť.

"Ja a Violet, to bola láska na prvý pohľad. V tebe som našiel to pobláznenie, ktoré som tak bezútešne potreboval a myslel som si, že to vydrží, no každý sa v láske zmýli. Či už jedenkrát alebo pri každom ďalšom kroku vpred." -dodal som jemne a premýšľal nad ďalším polemizovaním.

"Snažíš sa mi tým naznačiť to, čo fakt počuť nepotrebujem vedieť. Tvoja filozofovanie mi je k ničomu, keďže si mi práve teraz povedal, že moje bozky ťa napĺňali z toho dôvodu, že si si predstavoval tie Violetine."

"To som nepovedal a ani som to nijako nenaznačil! Neprekrúcaj moje slová, prosím .." -stopol som ju rukami.

"Je jedno, aký zmysel to malo. Bolo to ako, 'Nemôžem s tebou spať, milujem Violet, podjebal som ťa. To by ti malo stačiť. Ahoj, čau.' "-odvetila komicky.

Sťažka som preglgol, tvár mi zbledla a ona pochopila, že k jadru celej veci prišla úplne sama.