Hey, Bitch! He is mine! (Slovak story about JB)

Part 28

*o pár dní*  

Justina pred pár dňami prepustili z nemocnice na jeho vlastnú žiadosť, keďže mal testy na vodičák. Dostal ho už v šestnástich, no o rok na to mu ho po dosť rýchlej a zbesilej jazde zobrali a po opakovaní dnešných testov mu ho znovu vrátili. Spravil ich excelentne, čo mu som sa veľmi nečudovala, pretože týždeň strávený v nemocnici a ešte k tomu osamote dával dostať jasný význam tomu, že keby steny vedeli hovoriť, poslúžili by mu ako policajt, ktorý by buď uznal alebo neuznal správnu odpoveď. 

V škole máme akademický týždeň, keďže za necelý mesiac začínajú maturity a tak nám všetkým padol týždeň voľna veľmi vhod. Nemyslím si, že väčšina z nás sa do kníh za ten čas pozrie, aj tak by to ničomu nepomohlo. Až na to, že ja musím byť vždy  výnimkou. Skontrolujem si aspoň niečo z fyziky, keďže na základnej bola mojou achilovou pätou.

Ešte dva mesiace. Dva mesiace, plus dvojmesačné prázdniny ma delia od vysnívanej školy vo vysnívanou meste. Nedokážem ani popísať ten pocit, ktorý sa mi hemží v žalúdku, keď si spomeniem na to, že po maturitách otcovi oznámim, že som prijatá na žurnalistiku a na žiadnu medicínu nejdem. Myslím, že by bolo veľmi prospešné, keby do kvetináča v rohu obývačky nainštalujem skrytú kameru, aby mi jeho prekvapene zdesený výraz tváre spríjemňoval hodiny strávené v lietadle smerom do Sydney. Viem, je to strelené, že si plním sny podľa vlastných predstáv a pritom sa to všetko môže otočiť opačným smerom. Z mojej radosti potom zostane len kopa obyčajného piesku, ktorý si bežne domov prinesiem v polkách zadku potom, čo sa doopaľujem na pláži. Bláznivé myšlienky ma bežne chytajú po dvadsiatej druhej hodine, no tentoraz mám vynikajúcu náladu hneď z rána, keďže viem, že mladšie ročníky teraz sedia v lavici a musia počúvať uspávajúce prednášky od našich profesorov.

Bez ohľadu na to, že s Conorom sa nerozprávam už celý týždeň, že otca som za tento čas videla asi dvakrát a že Delaney čučí niekde u babky, ktorá ho učí štrikovať stále premýšľam nad tým, že sa v jedno ráno pri dverách objaví mama a ospravedlní sa za každý prešľap, ktorý urobila. Je to divné, keď si vždy ráno okolo šiestej sadnem na verandu do tureckého sedu a v huňatom kresle popíjam kakao a prestavujem si jej auto, ktoré sa blíži k nášmu domu. Vždy, keď sa pomýlim a Delaneymu namiesto jahodového sirupu nalejem na lievance čokoládový, len preto, aby sa mi nevybavili predstavy z detstva. 

"Držka, padaj z tej kúpeľne, nie si jediná, ktorá na ňu má nárok!" -z premýšľania ma vytrhlo Conorove búchanie na dvere. Odignorovala som ho. Ak si myslí, že na to, čo povedal som už dávno zabudla a chce si to vyžehliť bežným ranným naťahovaním o kúpeľňu, mýli sa. 

"Violaaaaa." -skríkol. Neznášala som, keď mi tak niekto povedal. Predstava, že vyzerám ako ten hudobný nástroj podobajúci sa husliam ma neskutočne iritoval. Bolo to, ako keby struny nahradili moje vlasy. 

"Sklapni!" -odvetila som rázne a natočila som si posledný prameň vlasov. Ostatné kučery, zapnuté štipcom na vrchu hlavy som si potom voľne rozpustila a nechala padnúť na plecia. Odomkla som kúpeľňové dvere, no keď Conor spadol k mojim nohám potom, ako som ich otvorila, začala som sa smiať. 

"Čo ti je také smiešne? Bežne vždy udržíš rovnováhu?" -zazrel na mňa.

"Hej," -pritakala som. "U mňa je to bežné, pretože ja neopieram o kúpeľňové dvere, keď čakám na otravného súrodenca, kedy ich konečne otvorí. To by ti konečne mohlo docvaknúť aj bez mojej pomoci." -zaškerila som sa. 

"Múdre reči, tie ti idú. Len aby si ich mala dostatok aj pri maturitách." -provokatívne nadvihol obočie a založil si ruky.

"Pozrime sa, niekto tu žiarli." -zachichotala som sa.