Hey, Bitch! He is mine! (Slovak story about JB)

Part 29

Viedol ma za ruku niekam do kopca. Jednou rukou ma držal zozadu okolo pása a kráčal tesne vedľa mňa. Sústavne mi duplikoval, aby som mala stále zatvorené oči len preto, aby som nepokazila jeho prekvapenie. 

"Keď ti poviem, otvoríš ich, no až keď ti poviem!" -hlesol rázne a ja som si hlasne vzdychla. 

"Skús to povedať ešte raz a vyválam ťa v blate!" -odvetila som otrávene a on sa s chichotom zasmial. 

Pustil mi ruku a odkráčal niekam ďalej. Počula som len šuchot lístia, po ktorom stúpal. 

"Môžeš," -dodal a ja som ešte chvíľu počkala. "Už ich môžeš otvoriť." -začal znova.

"Ja ťa len skúšam, keby náhodou, veď vieš .." -dodala som a on vydal nejaký divný zvuk. 

Prešla som o pár krokov dopredu a medzitým, som si najprv ruky položila na tvár a pozrela sa skrz prsty. No keď dom uvidela svetlo lampiónov, ktoré mi udrelo do očí, ústa mi klapli naprázdno.

Boli povešané na lanách, ktoré boli upevnené na kmeňoch stromov. Zhadzovali posledné rozkvitnuté kvety a tak mi to z diaľky pripadalo, ako keby začínalo snežiť. Tá atmosféra, západ slnka a deka s košíkom dobrôt .. prišlo mi to ako v nejakom sne, pretože tento lenivý človek, ktorý stojí predo mnou, si musel dať fakt námahu, kým to všetko na tento kopec povynášal.

"Páči sa ti to?" -spýtal sa s úškrnom a ja som pristúpila bližšie k obrovskému stromu, pod ktorým sedel.

"Je to úžasné." -odvetila som a dívala som sa okolo seba. Až teraz som si všimla, že v rukách drží gitaru. 

"Nevravel si mi, že hráš." -odvetila som očarene a sadla som si na deku do tureckého sedu.

"Nehrám, pamätám si len niečo z detstva, keď som s tým začínal." -pousmial sa a nastavil svoje prsty na okraje strún. Zatvoril oči a pohol prstami. Gitara vydala jemný zvuk, no postupne sa jeho jemnosť zmenila, len čo vstúpil do jadra toho, čo hral. Keď skončil, gitaru som mu s úsmevom zložila z ramena a pritisla som sa k nemu o čosi bližšie. Dlaňou som mu prešla po kolene a šla som až vyššie k jeho hrudi. Chytil ma za zátylok a rukou mi vošiel do vlasov. Obopol moje pery a prstami ma hladil po nahej pokožke rúk. Po chvíli sme jeden druhému spoločne vydýchli do tváre. Zasmiala som sa a on spolu so mnou. "Už som ti vravel, aký nádherný je tvoj úsmev?" -spýtal sa s úškrnom.

"Už som ti vravela, aký veľký si klamár?" -spýtala som sa protiotázkou a on ma jemne štipol do ruky.

Buchla som ho do ramena a pritiahla som k sebe košík s jedlom.

"Palacinky? Žartuješ!" -odvetila som absurdne a bez ponúkania som si ihneď jednu zobrala. Strčila som si ju do úst, odhryzla som si a utrela som si čokoládový sirup, ktorý mi stekal po brade. Justin sa na mňa s úsmevom díval. 

"Vidím, že máš dosť veľký apetít. No, na to, že tak rada ješ, máš dokonalú postavu." -odvetil a odpil si z minerálky, ktorú mal pri sebe.

"No, ja zjem všetko okrem brokolice. Vyberavá nie som ani náhodou." -zaškerila som sa a dojedla som posledné sústo. Justin sa začal smiať až tak, že si rukou držal ústa.

"Čo je? Mám niečo na tvári?" -spýtala som sa s obavami.

"Hej, si celá od čokolády. Poď sem." -šepol a vzal do rúk papierový obrúsok. Chystal sa zotrieť mi sirup z tváre, no potom si to rozmyslel a zlízal mi ho z nosa. 

"Dúfam, že toto ťa neodradí. Obyčajne nejem ako prasa, no týmto si mi fakt nedal na výber." -utrela som si tvár sama a zvodne som sa usmiala. 

"Blázniš?" -pokrútil hlavou. "Milujem, keď sa takto chováš. Nezáleží ti len na tom, čo máš oblečené alebo či náhodou v kučerách nemáš okvetné lístky padajúce zo stromov." -hlesol a rukou mi ich začal vyberať z vlasoch.

"Kašli na ne," -kývla som rukou a usalašila som sa v jeho náručí. Oprel sa o kmeň stromu a ja som sa hrala s jeho rukami, položenými na mojom bruchu. Jednu nohu som vystrela a druhú som nechala skrčenú. 

Zatvorila som oči a vdýchla som lahodný svieži vzduch. 

"Takže, mám to brať ako 10 bodov z desiatich?" -začal po chvíli.

"Chceš aby som obodovala naše prvé rande?" -spýtala som sa so smiechom.

"Nie, chcem aby si obodovala mňa." -dodal a ja som k nemu skrivila hlavu. Pobozkala som ho na krk a pevnejšie som ho chytila. 

"Nebudem ťa bodovať, pretože žiadna stupnica by ťa nedokázala obodovať tak, ako toto." -zakvílila a rukou som si zašla dozadu na chrbát k jeho rozkroku.

"Ou," -vydal dve hlásky a strnul. Pomaly som mu nahmatávala zips, no potom som si uvedomila, že by to nebolo až také správne. Jemu to zrejme prišlo úplne v pohode, no jeho bozky a dotyky som predsa len musela stopnúť. 

"Nie, počkaj," -šepla som a vymámila som sa z jeho zovretia. 

"Deje sa niečo?" -spýtal sa. 

"Nie, ja len .." -odmlčala som sa a vlasy som si zastrčila za ucho.

"Nechcem, aby každé naše rande končilo sexom. Ak by sa to teraz stalo, nabudúce by sme tomu nezabránili a to by som nedokázala prekúsnuť." -pousmiala som sa a znova som si pred neho sadla. 

"Jasné, chápem," -hlesol, očividne trošku vyvedený z miery. 

"Hej .." -chytila som ho za bradu. "Čo je?" -zvraštila som obočie. 

"Nič." -odsekol a prudko sa postavil. 

"Vážne si si myslel, že sa to stane práve tu?" -zvýšila som hlas a postavila som sa pred neho. 

"A prečo nie? Pripravil som atmosféru práve na to, aby som ťa tým dokázal obmäkčiť a dúfal som, že to zaberie, no keď si ma stopla hneď, ako som sa ťa začal dotýkať, bolo to divné, pretože ty prvá si mi nahmatala rozkrok .." -hlas mu klesol. 

"Hej, viem, síce som to urobila, no bolo to len preto, že som neodolala." 

"Tak si sa mala ovládať!" -zvýšil hlas dostatočne na to, aby mnou trhlo. 

"Nemyslela som si si, že to bude takéto. Že všetko napraví len sex. Myslela som na to, ako spolu budeme na podobnom mieste ako je toto a povieš mi to, čo ešte neviem." -dodala som zúfalo. Vážne som nemala náladu hádať sa práve kvôli tomuto. 

"Čo chceš počuť? Prečo sa stále rýpeš v minulosti? Viem, o čo sa snažíš, no smola, pretože ti nič nepoviem." -dodal rozzúrene a obišiel ma ďalej, ku kraju kopca. 

Vzdychla som si a s premohnutím som šla za ním. Zozadu som ho pomaly objala a vtisla som mu na rameno bozk. "Prepáč .."-hlesla som a on pod mojimi dotykmi stuhol. "Viem, že o svojom otcovi nerád hovoríš, no chcem ti len pomôcť." -dodala som vážne.

"Pomoc nepotrebujem, psychiater ma chápe oveľa lepšie než hocikto iný. A jedno, či by tým niekým bola len moja rodina." -odvetil stroho, no ihneď pochopil, že povedal priveľa. 

"Chodíš psychiatrovi?" -spýtala som sa potichu a on bez akýchkoľvek emócii prikývol. Chystala som sa ho spýtať ďalšiu otázku aj keď som riskovala, že hop naštvem, no vo vrecku riflí mi zavibroval mobil. 

S hlasným vzdychnutím som si prečítala správu, ktorá mi prišla, no keď som prišla až k poslednému riadku, sťažka som preglgla. Justin sa ku mne nechápavo otočil, no keď uvidel môj vystrašený výraz, vzal mobil z mojich rúk a pozrel sa na displej. 

 „Ak si nedáš pozor a obzrieš sa dozadu, spadneš na kolená a ver mi, ja budem tou, ktorá pri ňom bude stáť. Nezaslúžiš si ho.“