Zo začiatku to je fakt nuda! :D ale musíme sa nejak dopracovať k tým lepším častiam :D .. btw. potom budu niektoré časti lepšie pre ľudí od 15+ ..
Obyčajné, neviditeľné dievča z malého mesta s neuskutočniteľnými predstavami, v skratke to som ja! Zarah. tých prívlastkov by bolo viac ale nebudem o sebe tak veľa rozprávať všetko sa dozviete v pravý čas.
Pochádzam z malého mestečka, kde každý každého bohužiaľ pozná. Človek nemôže ani vyjsť vonku so psom na prechádzku, pretože každý by to hneď riešil, že čo sa deje alebo prečo vlastne idem vonku - proste je to komplikované.
Vôkol nášho malého mesta sa nachádza taktiež veľa maličkých dediniek. Mnoho ľudí z mojej školy podotýkam ešte zo základnej (áno bohužiaľ som ešte len deviatačka, ktorá sa už dávno necíti ako len dieťa, ktoré už chce zmenu a chce študovať škol, po ktorej túži odmala) pochádzajú poväčšine z okolitých dedín.
Na začiatok je potrebné aby ste vedeli, že milujem hudbu a taktiež aj kreslenie. Strašne rada kreslím, kreslenie poznamenalo aj výber mojej školy. Vybrala som si stavebnú školu ktorá je zameraná na architektúru. Milujem architektúru je tak strašne fascinujúca vždy sa dá objaviť niečo nové alebo práve naopak, všetko urobím tak ako chcem a môže z toho vzniknúť neuveriteľné majstrovské dielo.
Dosť bolo o mne. Začneme pekne od začiatku.
Čaká ma už len posledná hodina v škole. Sedím v poslednej lavici pri okne a vedľa mňa je prázdne miesto pretože moja najlepšia kamoška Lia je chorá. Zamýšľam sa prečo vlastne tú školu potrebujeme ešte keďže na strednú ma už prijali a v škole sa teraz aj tak nič neučíme, stále len pozeráme filmy a väčšinou to sú horrory. Nenávidím horrory, strašne sa ich bojím. "Zara? Nevadí ak si sadnem k tebe? Viem, že sa horrorov bojíš ale budem pri tebe" Prerušil ma v mojich myšlienkach spolužiak a taktiež môj dobrý kamarát Lukáš, ktorý je najkrajším chalanom na škole a je veľkým lámačom dievčenských sŕdc, "Zaraaa? žiješ?" "áno, áno sadaj nepýtaj sa veď vieš, že budem len rada" pousmiala som sa a on sa zasmial, ruku mi položil na hlavu a rozstrapatil mi vlasy zavrčala som na neho aby prestal. Vložil svoju ruku do tašky a vybral s nej čokoládu a s úsmevom povedal "na krámy to je vraj super hlavne na tie zbytočné nervy okolo nich!" pozrela som sa na neho a zamračene som mu odvrkla "aj ty máš krámy, keď tomu tak rozumieš?" nakoniec som sa zasmiala a upriamila pohľad na jeho oči. Mal veľmi pekné oči, ktoré mu ladili s vlasmi. Vlasy mal tmavohnedé, krátke trocha vyčesané nahor veď je to predsa nejaký lámač sŕdc... v duchu som sa zasmiala a svoj pohľad som odvrátila na film alebo skôr na ten psychopatický horror, ktorý vybral môj trocha šibnutý spolužiak, vtom som zacítila, že Lukáš upriamil pohľad na mňa a začal si ma celú premeriavať. Pozrela som sa mu do očí a pery som našpúlila ako-keby som mu išla dať pusu Luky sa zasmial a poslal mi tiež jeden taký vzdušný bozk. "heeeej vy dvaja, nechajte si to napotom!" zakričal z druhej strany triedy náš spolužiak, ktorý pravdu povediac je tiež taký lámač sŕdc ako Lukáš, vlastne obaja sú super kamaráti ale, ako to povedať, sem-tam si tak trocha lezú do kapusty. Obaja sme sa otočili na Seba a poslali mu vzdušný bozk on sa zasmial a prišiel si prisadnúť k nám ale sadol si vedľa mňa. Bola som obkľúčená dvomi chalanmi alebo skôr trúbami. Horror bol už v plnom prúde, keď zrazu som sa pozrela na plátno a v tom vyskočila na celú obrazovku nejaká potvora strašne som sa zľakla a otočila sa na pravú stranu, kde sedel Lukáš, vtom ako som sa prudko otočila moja stolička stratila rovnováhu a ja som padala rovno na Lukáša. Na poslednú chvíľu ma zachytil a Sebastian zachytil stoličku aby nespadla na mňa. Áno poniektorý sa aj zasmiali veď to bola celkom smiešna situácia. "Si v poriadku, dúfam, že si si nič neurobila? Spýtal sa ma Lukáš a Sebastian jednohlasne. "Všetko je v poriadku (zasmiala som sa) ale aspoň vidíte, že horrory nie sú fakt pre mňa!" so smiechom som sa postavila a išla si naspäť sadnúť no v tom zazvonilo. Schvatla som zo zeme svoju tašku a vybrala sa smerom do šatne. V pohybe som zacítila, že ma niekto chytil za ruku. Pozrela som sa za seba a uvidela som Lukáša, usmiala som sa on povedal : "už ma ani nečakáš?", "čakám, čakám!" povedala som s úsmevom na tvári. "Zara poďme niekam na kofolu alebo sa len tak prejsť po meste alebo parku, chcem ti niečo povedať." Z jeho pohľadu som usúdila, že je dosť nervózny a že ide o dosť podstatne dôležitú vec , "áno môžeme ak chceš" povedala som s jemne prekvapeným pohľadom. Náš rozhovor započul Sebo, ktorý mi dáva dosť najavo, že sa mu páčim a že možno by chcel aj niečo viac, ako je len kamarátstvo. Úsmev na tvári mu zrazu zamrzol a neprajným pohľadom sa pozrel na usmievavého Lukáša, ten na neho vyplazil jazyk a obaja sme sa stratili vo dverách.
V PARKU
Posadili sme sa na lavičku obaja so smiechom a pozerali sme na seba ako malé deti. "Zara poďme sa prejsť popri rieke niečo ti ukážem" uškrnul sa a žmurkol na mňa. "Lukyyyy som strašne unavená a o hodinu mám tréning ja chcem zostať tu sedieť!" smiala som sa ale zároveň som ho pohľadom prosila aby ma poslúchol. Nestačila som ani hlavou otočiť a Lukáš ma už ťahal za ruku z preč. Horko-ťažko som sa postavila a začala som ho za trest štekliť na chrbte a na bokoch. Lukáš sa otočil čelom ku mne a v tejto úsmevnej situácií mi oznámil: "Zarka ja ťa asi ľúbim!" v tejto chvíli som zamrzla, pozerala som sa na Lukáša ako na zjavenie a nedokázala som zo seba vydať ani jedno slovo. Prvé čo mi napadlo bol koniec nášho super priateľstva, pretože ja som necítila to čo on. Zarazene som stála asi ešte ďalšie dve minúty, keď zrazu Lukáš zašomral tenkým hlasom "Zara, keď to s tvojej strany tak nie je, tak mi to povedz alebo ti nechám čas na premyslenie všetkého, skús si predstaviť nás dvoch spolu." "Lukáš ja už musím ísť na tréning, večer ti napíšem ahoj," pozrela som sa na neho ešte stále mierne zaskočená, objala ho jemným stiskom a odišla.
