Grace Brownová

25.kapitola - O rok staršia

Čakal ma môj deň. Môj narodeninový deň.

Napriek tomu, že som si uvedomovala pribudnutie ďalšieho čísla na moje konto, som vstávala s obrovskou nechuťou. Ktovie čím to bolo, no cítila som, že prichádza úplne obyčajný deň, taký ako každý iný.

Od hádky otca a brata prešlo mnoho dní. Celkovo ten čas letel, akoby sa zbláznil. Za tú dobu otec okolo Milesa prechádzal, ako keby bol nejaký neznámy, ako keby vôbec neexistoval. To sa odrážalo aj z Milesovej strany k otcovi. Mama bola z toho zúfala. Veď kto by nebol? Jedno obdobie sa cítite skvelo, máte pocit, že všetky hlúpe problémy utiekli. No nakoniec ste klamali len sebe. Tie problémy však čakali za rohom na to, kedy znovu vypukne búrka, silný hurikán problémov.

Odvtedy Milesa ani otca nevidieť často doma. Miles nerešpektuje otcove pravidlá, nie to ešte mamine. Častejšie chodí von a neraz z neho cítiť alkohol. Hádky sú v našom dome takmer na dennom poriadku. Keď ich už nemôžem počúvať, zatvorím sa do izby a vyplakávam sa vankúšu. Otec chodí z práce ešte neskôr ako obvykle. Po jeho príchode len kričí alebo sedí pred televízorom a s nikým nekomunikuje.

Mama je okrem plakania zamestnaná prerábaním kuchyne a obývačky. Niekedy zavolá na pomoc aj mňa, no väčšinou sa všetkým zaoberá sama. Máme spracovaný celý plán priebehu a začíname s kuchyňou. Nábytok je už dávno kúpený, momentálne sme zamerané na maľovanie stien, kde moju pomoc mama využila.

O situácii u nás doma vie len Zara, ktorej som vyliala svoje srdce. Avšak bola som z toho tak zranená, že som ju prosila iba o vypočutie, ďalej som to nerozoberala, veď ako vždy. Stále dúfam, že sa tento hurhaj uprace a dá našej rodine pokoj. Ale možno dúfam zbytočne.

Čo ma ešte trápilo počas tohto obdobia? Jednoznačne to bol Henry. Odvtedy, čo sme boli spolu naposledy, sa dobrý vzťah medzi nami zmenil, narušil sa. Prestali sme spolu tak často komunikovať. Neprestali sme sa zhovárať úplne, ale narušenie bolo viditeľné. Po čase som si akosi zvykla, zrejme som aj prestala dúfať, že sa to vráti. Uvedomovala som si, ako som mu ublížila. Ale stála som si za tým, že keby som mu klamala a dávala falošné nádeje, ublížila by som mu oveľa viac.

Raz som s Patrickom osamela, čo som využila vo svoj prospech. Hoci má Patrick občas uštipačné poznámky, no bola som si istá, že Henry sa s dievčatami zdôverí práve jemu. Tiež si myslím, že si navzájom v tomto rozumejú. Preto som sa ho opatrne opýtala, či nevie, čo sa s ním deje, aj keď som to tušila.

„Však vieš," odpovedal mi. Avšak zatvárila som sa nechápavo, tak mi to spresnil. Vraj sa kvôli mne trápi, pretože mal istú nádej ukrytú vo vrecku. Dozvedela som sa, že v poslednej dobe sa stretáva s dievčaťom, ktoré mu v tomto veľmi pomáha. Akoby rozumela mužskému rozumu. Keď som začula meno dievčaťa, prešiel mi mráz po chrbte. Volá sa totiž Jacqueline – dievča, ktoré sme stretli v kaviarni (kde som zahodila jeho poslednú nádej).

Nežiarlim, vôbec! Len som nečakala, že by to mohla byť práve ona. Ak mu však pomôže, budem vďačná.

V neposlednom rade tu je Christopher. Prestala som k nemu chodiť na doučovanie, nerozprávala som sa s ním takmer vôbec. Stále som hľadala niekde ukrytú odvahu porozprávať sa s ním. Chýbalo mi odhodlanie. A keď neprichádzalo, vzdala som sa úplne.

Neviem, ako pokračuje vzťah medzi ním a Megan, ale pravdepodobne nie najlepšie. V poslednej dobe sa len hádali alebo Megan za ním doliezala. Mala som pocit, že by tu bola nejaká tá šanca. Tak prečo ju nevyužijem? Lebo som zbabelá.

Dnes je dvadsiateho piateho marca, deň môjho narodenia. Cítim sa rovnako, ako každý deň. Každý rok som svoje narodeniny oslavovala na plno. Užívala som si ich v kruhu svojich blízkych rôznymi aktivitami. No tento rok som nepripravovala nič, sama dôvod nepoznám. Že by som otestovala rodinu a kamarátov, či si na mňa spomenú?