Raz na úpätí neznámeho, rohového domu,
zastavila ma babička.
Obrovské oči, tvár časom podpísaná,
hľadeli na mňa.
Ruky prácou zrobené, dotýkali sa ma.
Ústa otvárala, no ani hláska nevidala.
Tetuška, čo, čo potrebujete?
Opýtala som sa vľúdnym hláskom, malého dievčatka.
Len nemo hľadela pohľadom prepadnutým do nôh.
S úctou v srdci k jej veku a fyzickému zdraviu, vzala pod pazuchu a tiahla ju smerom, k nášmu, rohovému domu.
