Never forget who you are

11.časť

Ahojte:)Pred tým ako budem pokračovať (čo som sa rozhodla , že zas sa do toho plno vložím) , chcem len povedať , že viem ako dlho som nepridala časť, myslím , že už rok , ale mala som ťažší ročník, prijímacie skúšky a monitor a to všetko.Ale už sa veľmi teším ako sa znovu pohltím do tohto príbehu. Budem sa snažiť ho vylepšiť :) Mám plno nápadov , dúfam , že si získam znovu vaše votes a komenty:) Znovu sa do toho púšťam:)

Sedela som s Ashtonom na zmrzline a rozprávali sme sa. Zrazu mi niekto poklepal po ramene.

"Ach jasné , všetko zničí." povedal Ashton.

Ja som sa otočila a bol to Majkl. Bola som prekvapená , že čo tu robí. Konečne som sa mohla pokojne porozprávať s Ashtonom , ale ako vidím , osud nám to nepraje.

"Ahoj Lindy, " očividne je ešte stále naštvaný na Ashtona , za to že ma pobozkal , keďže sa naňho ani nepozrel. Pozdrav venoval iba mne. Ja som sa mu odzdravila a čakala som čo potrebuje. Nejako som nemala náladu. A to boli moje ....

"Prechádzal som okolo a všimol som si ťa tu , " vytrhol ma z myšlienok a usmial sa na mňa , "no ako vidím , vedieš rozhovor , zavolám ti neskôr." zmizol ako víchor. Ani som sa nestihla spamätať. Pozrela som sa znovu na Ashtona.

"No ja Lindy...proste som sa zamiloval. Ale nechcem ťa stratiť ako kamarátku. Môže to byť ako predtým. Ja ..budem sa krotiť. Naozaj mi na tebe záleží." Keď to vyslovil, vôbec som nevedela , že čo mám povedať.

"Ashton...tiež ťa nechcem stratiť." usmiala som sa a objala ho cez stôl. Síce som vedela,že to nebude také ako predtým , no pokúsiť sme sa o to mohli. Dojedli sme zmrzlinu a on ma odprevadil domov. A až potom mu to doťuklo. Čo je dnes za deň. Myslela som , že na to zabudli už úplne všetci. Síce mamu a otca som nevidela od rána. A sestru...tá tiež neviem kde je.

"Bože , som to ja ale hlupák , " čapol si po čele , " dnes máš narodeniny ...och naozaj prepáč , tým čo všetko sa stalo som úplne aj zabudol. Všetko najlepšie Lindy , " usmial sa a dal mi bozk na líce.

"To je v pohode , naozaj , " usmiala som sa a poďakovala som sa. Tiež som sa dnes nesprávala ako dobrá kamarátka. Nemôžem mu to mať za zlé.

"Tak fajn , fúú. No dobre ja už pôjdem radšej domov. Neskôr večer ti zavolám. Darček musí byť." povie mi , usmeje sa a odíde. Dnes som nemala na nič chuť. Naozaj. Vošla som do domu. V obývačke už sedela mama s otcom . Bolo to neobvyklé. V práci sa väčšinou zdržia.

"Ahojte, čo vy tu robíte ? " vyzujem sa a podídem k nim. Oni zrazu vyskočia ako takí dvaja blázni a zablahoželajú mi k mojej 17-nástke. Objímu ma a ja sa usmejem. "No ďakujem vám, už som sa zľakla , že ste zabudli. "

"Ako by sme mohli zabudnúť ? " usmieva sa od ucha k uchu otec.

"Sme predsa tvoji rodičia, Lindy , " pridá sa mama a dá mi pusu na čelo. Do ruky mi strčí menšiu taštičku. " Nech sa páči. Toto je tvoj darček." usmeje sa na mňa a ja si tu tašku vezmem.

"Ah áno , ešte aby som nezabudla , urobíme ti párty , " mama sa usmeje , " na záhrade...máme ju dosť veľkú , hudbu zoženieme.Pozvi si kamarátov." Pohladká ma po vlasoch a ja si spomeniem ako mi to robila , keď som bola malá , ešte pred spaním.

"Ďakujem vám , naozaj , "poďakujem im a objímem ich od toľkej radosti. Vybehnem hore do izby a cestou po schodoch si pískam. Darček od rodičov dám na posteľ a osprchujem sa. Pretože predtým ako som stretla Ashtona a prišla tu , bola som behať. Musím ten pot a piesok z pláže dať z tela dole.Keď sa vyštverám zo sprchy , konečne, sadnem si na posteľ zabalená v uteráku a tak isto aj vlasy mám v turbáne , ktorý som si urobila z uteráku. Napíšem smsky všetkým mojim kamarátom. Naša záhrada je naozaj veľká. To mali pravdu. Takže som pozvala takých 30 ľudí. Pousmiala som sa a otvorila si taštičku od rodičov.

-Z pohľadu mamy a otca-

"Musíme sa poponáhľať, ešte nie je všetko ani z ďaleka hotové. Treba nám reproduktory a dídžeja. Jedlo je už zaobstarané a výzdoba tiež, " ešte stále mám pocit , že som na niečo zabudla, " jasné torta. Musíš ísť po tortu. Už je pripravená len ju vyzdvihni v Cookery Baker's . "poviem manželovi. A tak začneme všetko pripravovať.

-Z pohľadu Lindy-

Vystrčím nos spoza dverí a zakričím na mamu : " O koľkej to má presne byť ? "

" O 18.00 ." zakričí mi späť a ja zabuchnem dvere. Na Facebook pridám status kedy to začína. Spokojná sa postavím a dám si dole uterák z hlavy , pramienky vlasov nechám jemne dopadnúť na holé ramená. Vlasy mám dlhé po pás , jemne blonďavé. Prehodím cez seba župan. Mám predsa ešte čas. Je iba 16:03.

"Lindy v garáži máme svetielka na večerné osvetlenie v altánku , prosím ťa zbehni po nich." zakričí mi mama a ja sa automaticky postavím a zbehnem dolu v župane. Zbehnem do garáže a hľadám tie prekliate svetielka. No nikde ich neviem nájsť . Ešte jednu škatuľu som neprezrela , dám ju dole z police a prehľadávam..stále nič . "Mamaa , žiadne svetiel..." nedokončím tu vetu. Svetielka som síce nenašla. No to čo som našla ma zaskočilo. A to riadne. Hlboko v srdci.

Takže máte dlhšiu kapitolku:) Viem , že bude pre mňa teraz ťažšie znovu mať čitateľov , keďže som tu dlho nebola. No dúfam, že sa mi to podarí. Ozvláštnila som ho trošku:) Nápovedu už máte v poslednej vete :) Ste zvedaví čo tam našla ? Určite si počkajte na ďalšiu kapitolku:) Budem sa snažiť pridávať každý deň. :)

S láskou,

Lucka❤️