Len priatelia?

11. kapitola: Večera v paláci.

Sedím v aute na sedadle spolujazdca a sledujem mihotajúcu sa krajinku pred mojimi očami.

,, Dnes si nejaký mĺkvy." zdôraznila som to, keď ma už nebavilo sedieť potichu. Aj keď som vedela, že táto cesta ho prináša do úplných nervov, pretože cestujeme k jeho rodičom. Nikdy sa veľmi nemali v láske, ale pozvali nás z neznámeho dôvodu na večeru a ponúkli nám nocľah, aby sme neskoro večer nemuseli cestovať do Bratislavy.

,, Som úplne nervózny. Chápeš? Bojím sa vlastnej rodiny!" nekontrolovateľne zvýšil hlas.

,, Zlatko," chytila som ho opatrne za ruku, ktorú mal na riadiacej páke a pohladkala ju, ,, nemáš z nej strach, len si nervózny ako to večer dopadne." 

Pravdupovediac nikdy som si s jeho rodičmi veľmi nerozumela. S mamou som vedela prehodiť pár slov, ale s jeho otcom som sa stretla málokedy. Keď sme s Tomom  boli ešte na strednej, mali celkom dobrý vzťah, aj boli naňho veľmi pyšný, že išiel študovať do Anglicka,kde sa vraj uplatní viac ako na Slovensku. Potom sa však Tomo vrátil, najprv som si myslela, že len kvôli návšteve rodiny, ale nakoniec sa ukázalo, že to tam nezvládal, a že sa mu život tam vôbec nepáči. Od posledného rozhovoru so svojou mamou býval u nás, pretože sa naňho nahnevali. Vraj si posral  budúcnosť a o pár rokov to bude ľutovať. Neviem, veľa slovenských študentov zostalo študovať doma a vraj by nemenili. Áno viem, je to asi smiešne, ale je to tak.

,, Myslím, že si budem musieť veľakrát zahryznúť do jazyka." zasmial sa.

,, Ja ti s tým pomôžem." pobozkala som ho na líce a opäť sa usalašila vo svojom sedadle, kde som sa ukladala na spánok. Ešte ma polhodinka cesty čaká a bola som tak unavená, že som sa bála, že na tej večery mi hlava klesne do taniera.

Zobudila som sa na to ako auto zastalo. Otvorila som oči, a keďže som ešte nevidela nový dom Tomových rodičov, skoro mi padla sánka.

,, Ehm, si si istý, že toto je dom? Vyzerá to ako palác." otvorila som dvere auta a podpätkami som stupila na štrk, na ktorom sa mi príjemne nechodilo. Ruka v ruke sme podišli k dverám a zazvonili. Otvorila nám veľmi príjemná pani, ktorá vyzerala ako slúžka. 

,, Prajete si?" mala veľmi milý pohľad, tak ako aj úsmev.

,, Prepáčte, my sa ešte asi nepoznáme. Ja som Tomáš a toto je moja priateľka Michaela." slúžke zbledla tvár.

,, Preboha, prepáčte, mala som vás pustiť okamžite. Nemala som tú česť sa s vami zoznámiť.Len poďte dnu." hnala nás dovnútra ako malé vyliahnuté kurence.

,, Zrejme tvoju rodinu berie za veľmi dôležitú." zašepkala som mu do ucha.

,, Kto by ju nebral, keď jej toľko platia len za podávanie jedla." zasmiala som sa potichu.

,, Synak," podišiel k nám muž akurát v najlepších rokoch, aspoň tak teda vyzeral, a Toma potľapkal po pleci. Na nič iné sa ani nezmohol, pretože pohľad upriamil na mňa.

,, A vy musíte byť Michaela, všakže?" usmial sa na mňa, ale vyzeralo to dosť odmerane.

,, No, áno. Teší ma." podala som mu ruku, ktorú však vrelo ignoroval a viedol nás do kuchyne. Pozrela som na Tomáša, ktorý na mňa hodil ospravedlňujúci výraz.

,, Netráp sa tým." usmiala som sa. Nechcela som vyrábať scény, ktoré by mu v tento ťažký večer ešte viac uškodili.

,, Tomáško, ahoj môj drahý." mama ho snáď vybozkávala ako keby ho nevidela sto rokov, čo vlastne skoro ani nevidela.

,, Dobrý večer, Terézia." pozdravila som ju milo a ona sa hneď na mňa vrhla s vrúcnym objatím. Spoločne sme si posadali za stôl, tak veľký ako moja skriňa. Rozprávali sme sa o rôznych veciach, ako o škole, o našom spoločnom bývaní a živote.