Grace Brownová

26.kapitola - Jedna chyba napravená

Prajem Vám krásne prázdniny, užite si ich naplno!!! ^.^

Cítila som jeho pohľad na tom svojom, napriek tomu som sa neodvážila opätovať ho. Nakoniec som opatrne mrkla smerom k nemu, potom som už neprestala hľadieť. Jeho čokoládové oči sa ma úplne zmohli.

„Ako si vedel, že tu som?" položila som mu otázku, ktorou som prebúrala napäté ticho. Aj napriek mlčaniu sme si hľadeli do očí, akoby sme v nich čosi hľadali. Možno nejakú odvahu?

Christopher sa zasmial a odvrátil pohľad. Povedala som niečo zle? spytovala som sa samej seba. „Ja neviem," odvetil úprimne s roztomilým úsmevom venovaným jazeru pred nami. „Naozaj netuším. Rozhodol som sa ísť na prechádzku a... v poslednej dobe tu často chodím."

„Ja viem," povedala som nedívajúc sa naňho rovnako ako on sa nedíval na mňa.

„Viem, že vieš," opäť sa lišiacky usmial. Zmrazilo ma. Občas som ho tu stretla, ale nechcela som, aby vedel, že sa tu nachádzam aj ja. Sama dôvod netuším, veď to, že som sa pred ním skrývala, bolo naozaj hlúpe. Radšej som svoj pohľad nechala upriamený na jazero. „Prečo si nikdy spoza toho stromu nevyšla?"

Pohľady sa nám stále menili. Buď sme sa pozerali priamo na seba, alebo sme pozerali obaja na iné miesto, alebo jeden z nás sa díval na toho druhého, pričom ten hľadel inde... Bála som sa odpovede. A ako som mala odpovedať, keď som odpoveď nepoznala? „Neviem," zamrmlala som nakoniec a cítila som sa tak trápne.

Neodpovedal, ale jeho oči opätovne zmenili smer dívania sa. „Prečo," začal, no odmlčal sa. Nadýchol sa a spustil: „Prečo si po tom bozku odišla? Prečo si si nenechala nič vysvetliť?"

Na to som našťastie odpoveď mala: „Chodil si s Megan a ja som jej nechcela ublížiť. Veď si ju v podstate podviedol, nemáš z toho výčitky?" skúmavo som naňho hľadela a on na mňa.

„Nemám výčitky," odvetil sucho, až ma nahneval. Čo je to za človeka, keď nemá žiadne výčitky z niečoho takého? Už som mala slová na jazyku, no bol šikovnejší: „Nemám mať z čoho výčitky svedomia, Grace. Neurobil som nič zlé, ani sekundu z toho neľutujem," usmial sa, ale ja som sa mračila. „Už som s ňou vtedy nechodil."

Dych sa mi takmer zastavil. Ako to? nechápala som. „Ale... veď... ale keď sme po vianočných prázdninách nastúpili do školy, držali ste sa za ruky," argumentovala som.

„Vtedy som mal nejaký skrat. Psychicky ma zničila. Vyplakávala mi na pleci deň čo deň, vyhrážala sa, že si niečo urobí. Nemal som srdce odmietnuť ju. Potom som to už nadobro ukončil, no snažil som sa čo najjemnejšie. Stále ma však otravuje... Mám pocit, že moje srdce jej nikdy nepatrilo a dostal som sa len do zbytočnej šlamastiky," hovoril úprimne, zároveň ľutujúco.

Na malú sekundu sa mi zastavil dych. Všetko, čo hovoril, dávalo na jednej strane zmysel, ale na druhej to znelo maximálne nerozumne. „Nerozumiem, prečo vlastne si s ňou potom chodil," povedala som po vyzbieraní odvahy, ktorú som mala k dispozícii.

„Bolo to sebecké rozhodnutie. Nenávidím sa za to. Ublížil som Megan, tebe, ale aj sebe," povzdychol si. „Odjakživa som ľúbil teba," odmlčal sa a moje telo úplne skamenelo. Cítila som, ako sa mi zimomriavky pretekajú po celom vnútri. „Či som bol malý chlapec," pokračoval, „aj vtedy, keď som odišiel do Ottawy a znovu sa vrátil do Toronta. Nikdy som na teba neprestal myslieť, veď sme si to aj sľúbili."

Spomenula som si na ten krásny i strhujúci moment. Dvaja malí kamaráti sa museli nedobrovoľne rozdeliť, zrušiť svoj vzťah. Avšak oni to nechceli, sľúbili si, že si jeden druhého uchovajú v srdiečku, hlboko vo vedomí, v tých najhlbších, najkrajších spomienkach. Obaja sme tento sľub dodržali, hoci som mala pochybnosti.