Hey, Bitch! He is mine! (Slovak story about JB)

Part 30

"Myslíš si, že to bola Liv?" -spýtal sa po dlhej dobe mlčania, keď sme sa vracali do centra. Jednou rukou držal volant a druhou ma hladil po kolene. 

"Myslím? Ja to viem! Kto iný, by to už len mohol byť? Dosť hlúpa otázka, keďže cez to všetko medzi tebou a ňou a potom mnou a Scottom je dostatočne jasné." -odvetila som rázne a rukou som sa oprela o okno auta. 

"Prepáč, len som sa pýtal, bože." -rukou si prešiel po tvári. Pokrútila som hlavou a zazrela som nápis, ktorý lemoval sklá nákupného centra. 

"Aj tak mi to príde absurdné," -ozval sa po chvíli. "Zvládala to ťažšie, než som si myslel, no aj tak si nemyslím, že by ju to vzalo až tak veľmi." -dodal. 

"Na to, že túto vetu si vystrúhal za tých 5 minút ticha, ti to ešte stále nedošlo." -odvetila som otrávene. 

"Čo mi ako malo dôjsť?" -zvraštil obočie. 

"Vieš čo? Kašli na to." -riekla som narýchlo a z tašky som si vytiahla slúchadlá.

"Teraz ma ako budeš ignorovať so slúchadlami na ušiach, len aby som sa ťa náhodou nerušil svojimi otázkami? Tak ako, prepáč, no vážne by ma zaujímalo, prečo práve ona ti prišla ako človek, ktorý by začínal vojnu. Je to predsa tvoja najlepšia kamarátka. 

"Naše priateľstvo sa skončilo hneď potom, ako mi v sanitke povedala, že za všetko môžem ja. Dokonca aj za smrť Bena. Povedala to tesne predtým, ako sme vystúpili von a ona ťa držala za ruku. V tej chvíli sa všetko zastavilo a aspoň preto, aby som na to prestala myslieť, som ja chcela byť tou, ktorá by ti bola oporou." 

"Za prvé, to, čo sa stalo potom, ako ma zobrala sanitka si fakt nepamätám, čiže mi je prakticky jedno, kto ma držal za ruku a za druhé, kto, do čerta, je Ben?" -zvýšil hlas a zastal pri krajnici. Autá, ktoré šli za nami začali trúbiť potom, ako bez smeroviek Justin odstavil auto. 

"Musíme to riešiť práve teraz? Je to fakt nepodstatná záležitosť." -odsekla som.

"Ak to má pomôcť tomu, aby som veril, že tú správu ti písala Liv, tak hej." -pritvrdil.

"Ak ti ide len o to, aby bola Liv za svätú, tak prečo sa jej to nespýtaš sám?" -spýtala som sa naštvane a on so sarkazmom pokrútil hlavou. 

"Pozri, Violeta .." -začal pomaly. Ó, nie. Violeta. Každý mi tak povie, keď začína vážnu debatu. Prosím, len to nie. 

Síce, keď tak nad tým uvažujem, vážnu debatu tiahneme už celých tridsať minúť, čo sedíme v aute. 

"Nehovor mi tak." -zacvakla som zuby. 

"Violet, " -pregúľal očami. "Toto neskončí len pri správach. Ak ti niekto napíše niečo podobné, je jasné, že sa z toho tak ľahko nevykrútiš. Prečo to chceš riskovať?" -spýtala sa, nenápadne, ako by som nevedela, na čo naráža. 

"Nemysli si, že ti to poviem. Ty sám predo mnou skrývaš polovicu svojho života. Nečakaj, že ja ti poviem tú svoju." 

"Súvisí to s tým záväzkom, však?" -zvýšil hlas. Ani mnou nepomohlo. 

"Odpovedz mi!" -skríkol a ja som porazene privrela oči. Hneď na to, ma ihneď vtiahol do svojho náručia. 

"Prepáč, proste sa len bojím, že by to nemuselo vyjsť. Druhýkrát už nechcem spraviť tú istú chybu .." -šepol potichu a hladil ma po vlasoch.

"Tak potom sa s tým budeš musieť zmieriť." -odvetila som s ťažkým preglgnutím a jeho ruky skameneli. Zostali na jednom mieste, no keď som sa vymámila z jeho objatia, bez slova sa pozrel pred seba. 

Vystúpila som z auta bez toho, aby mi to musel sám povedať a zabuchla som dvere. Bez zbytočného pohľadu, ktorý by mi venoval, naštartoval a vyšiel na cestu. Sadla som si na kraj obrubníka na ceste, ktorá už o pár kilometrov viedla k môjmu domu. 

Snažila som sa trošku stráviť, akú blbosť som mu povedala, a potom mi doplo, že po tomto si budem ešte dlho trieskať hlavu o stenu. Po pár minútach som sa postavila, prišlo mi divné tam len tak sedieť a tak som si stopla taxík, ktorý ma do piatich minút doviezol k domu. 

Bolo niečo po druhej hodine poobede, takže dom som mala iba pre seba. Otec sa ako vždy venuje práci, Conor zrejme zháňa nejaké ďalšie úbožiatko, ktoré bude zaslepené jeho sladkými rečičkami a Delaney je na týždeň u babky v Conecticute. Premýšľala som nad celým tým nezmyslom a ako to jasne povedať, hlavne nad tým, prečo by mi Liv chcela zničiť život. Párkrát sme si síce skočili do vlasov za totálne blbosti, no keď sme sa stretli niekde v meste, so smiechom sme k sebe pristúpili a objali sa. Proste sme na to kašľali, pretože sme verili, že nás niečo podobné nevyvedie z miery. Tento raz je kameňom úrazu chalan, ktorému sa už raz podarilo, rozoštvať nás. 

 Postávala som pri okne, z ruky do ruky som si prehadzovala mobil a zakaždým, keď som vytočila jej číslo, ihneď som to zrušila. Po stý raz mi to už nedalo a kašlala som na všetko, vďaka čomu sme boli prakticky ako sestry. 

"Mám na teba jednu otázku." -ozvala som sa ako prvá bez zbytočných pozdravov na začiatok. 

"Lenže ja sa s tebou nemám o čom baviť .." -odvetila ticho. 

"Tak to je smola, pretože ma budeš musieť počúvať." -precedila som cez zuby, no namiesto jej odpovede som sa dočkala len zvuku zrušenia hovoru. Hodila som sa na posteľ a nevedela som či si myslieť jedno alebo druhé. Podstatou toho celého bolo vlastne to, že ma ešte stále obviňovala z toho, čo sa stalo Justinovi alebo vedela, že aj tak prídem na to, že ona bola tou, ktorá mi poslala tú výhražnú správu. A z toho celého usudzujem, že momentálne neviem odhadnúť svoju teóriu, od čoho sa odrazí aj nedostatok spánku pri zajtrajšom vstávaní.