Nechcem to [DOKONČENÉ]

27. Časť

"Si sa už načisto pomiatla?!" Kričala po mne mama, zatiaľ čo mne išli jej slová jedným uchom dnu a druhým von. Začala som si hmkať melódiu z ten piesne. Jedným uchom dnu á druhým von, takto nezachytiš ani tón..
"Hm hmhm , Hm Hm Hm Hm..."

"Robíš si srandu?!" No Mette, robíš si srandu? Teraz po mne nekričí iba mama, ale aj moje svedomie.
"Nie nerobím, iba mam rada tu pesničku," dostala som facku. Skutočne prvú surovú facku od mamy.
Chytila som si končekmi prstov moje začervenané líce a uprene sa pozrela ma mamu, "si cvok alebo čo?"

"Ja že som cvok?! To ty si tu tá nenormálna," stále kričí. Čudujem sa že jej ešte slúžia hlasivky. "Mám ťa zamknúť v izbe alebo dať na liečenie?"

Liečenie? Spomenula som si na Jessicineho brata. Aj tak mi to nepomôže, "Nestačí ti že si bola raz v nemocnici?"

Mám pocit že mamku vytáča ešte väčšmi to, že jej neodpovedám a som naprosto kľudná.

Včera nad ránom keď som prišla, som zobudila otca aj Aďka. Rozbila som kvetináč do ktorého som omylom kopla. A tak som vedela že problému sa nevyhnem. A ako keby toho nebolo málo, v tom prišla domov aj mama z práce.
Nemala som im chuť nič vysvetľovať a tak som utekala do kúpeľne a zamkla sa. Musela som ihneď zo seba zmyť tú špinu. Do slova a do písmena som sa snažila tou špongiou vydrať celé telo. Cítila som sa ako fľandra.