Môj stredoškolský denník

Ehmmm...

Ehm...
Popravde, netuším ako začať.
Celé mi to príde skôr ako bláznivý sen než aby to bola skutočnosť...
Dobre. Začnem asi tam kde som mala absolventský koncert, moji rodičia odišli na stretávku a brácho so ségrou k babke.
Šla som z absolváku domov, keď som zachytila rozhovor dvoch chalanov: ,, Ó! A to máš tašku? To je super! Dnes sa toho bude piť veľa. A pozveme aj tuto slečnu!"
Inokedy takéto veci prehliadam, neotáčam sa, ale tentokrát som sa z nejakých nepochopiteľnýc dôvodov otočila.
Ja: ,,Isto?" chalan sa usmial
Chaln: ,, Isto. Príďte do Supriseu, nude tan taká väčšia oslava mojich narodenín. Máme alko, nealko a ak vy nemáte plán na večer..."
Ja: ,,Hmm... Ale takéto pozvanie sa neodmieta. Stačí vám ako odpoveď možno, pravdepodobne?"
Chalan: ,,A čo takto vymeniť si čísla a keď prídete, tak mi zavoláte? "
Ja: ,,Dobre, ale potykajme si.  Je to totiž divné dávať číslo niekomu komu vykam... (Áno ja viem... To bolo na celej tej situácii určite najdivnejšie...)
Zistila som,  že sa volá Patrik a fakt som mu nadiktovala svoje číslo. Večer som tam fakt chcela ísť, aké nemala som s kým a sama rozhodne nikam nepôjdem. Tak som volala Terke a ona súhlasila, že so mnou pôjde, ale najskôr mám prísť do Chicaga.
Tak som si povedala, že skúsim ten ospevovaný piatkový večer.
Chcela som si so sebou zobrať občianku, ale tak trochu vôbec som ju nevedela nájsť. Tak som si povedala,  že na to kašlem a všetky doklady som nechala doma.
Prvá otázka, ktorú som dostala po príchode tam bola od Mira, či som sa konečne rozhodla vyliezť z brlohu...
Poviem vám, že som sa č živote nikdy takto príšerne nenudil.
Áno, bol tam Matúš, ktorého som nevidela asi tisíc rokov, ale ten bol tak opitý, že keď ma zavolal tancovať a natiahol sa ku mne s našpúlenými perami, tak som takmer spravila mostík v snahe odtiahnuť sa.
Áno, oficiálne som spoznala Danovho brata, Paťa, čo je podľa mňa úplne super človek.
Áno, takmer sme s Paťom plakali od smiechu keď opitý Noro začal surfovať na chodníku. A nazvali sme ho Noro-ninja od čoho sa Paťo dostal k pojmu norozmyja (zmyja čo loví v nohách a môže si presúvať zuby,  aby sa jej ľahšie chytala korisť (toto bola asi najzaujímavejšia časť večera)).
A áno, bolo mi hrozne vtipne, keď na mňa Miro vytiahol, že on vie, že ho balím a že musí byť opatrný, lebo nechce aby som sa namotala. A nemám sa tváriť, lebo keby chcel,tak sa posnaží a ja mu budem ležať pri nohách so srdcom na dlani... 😂😂
Keď som sa dostala domov, ľahla som si spať, lebo pozastavovať sa nad tým, čo sa ten večer dialo nemalo absolútne žiaden význam.
Ďalší deň ráno som si pekne rozbehla čas, aby som stihla autobus o 10.
O 9:40 mi volá Dena, že kde som, veď autobus ide o pol 10, ale mešká...
To bolo to najhoršie čo sa mohlo stať. Ak nestihnem ten autobus, nestihnem pohovor a ak tam neprídem, nevezmú ma a ja sa do SSV nemôžem zašiť na celé leto.
Nahádzala som veci do ruksaku, topánky len obula a utekala na autobus. Na kruhovom som ho stretla a tak som pokračovala v šprinte, takmer som vbehla pod auto, ale na zastávku som dobehla zarovno s autobusom...
Ešte som ani nebola v SSV a už mi volalo päť ľudí, že vedia, že mám voľný byt.
O. K.
Večer som volala Gabovi a on ma pozval na pivo. Sedeli sme tam a kto mi kúpil poldeci? Šofér autobusu, čo ma ráno viezol. Povedal mi,  že ak budem potrebovať odviezť a budem meškať,  mám sa ozvať a on ma počká. S Gabom a Kannim sme kecali a o pol 9 som šla domov.  Tam už bola žúrka v plnom prúde. Adam totiž doniesol človeče napij se. U mňa v obývačke minimálne desať ľudí, hra v plnom prúde a pol fľaše fuč.
Pridala som sa do hry, keď mi volal Maroš, že príde aj s bratrancami. A hneď na to mi volal škúľavý Mirko, že stojí vonku s motorkou.
Čo-to som už mala v sebe, ale brať schody po troch nebol problém. Najmä ak sa jedná o MOTORKU.
Vyletela som von a na motorke sedel Sebik. Prisámpiči to bolo ako scéna z nejakého hrozného romantického filmu. Háčik však bol v tom,  že vedľa Sebika stál Mirko atá motorka bola postaršia. Ale to vôbec nevadilo. Sebik tam pol hodiny nahadzoval motor  a keď ho nahodil, tak sme sa previezli, no ale potom prišla hrozne hlúpa otázka.
Sebik: ,,Čo Kaja, chceš sa previezť sama?" fakt hlúpa otázka.
Ja: ,,Že váhaš!" vysadla som na motorku a...
takmer som sa zabila.
Vôbec to nie je ako bicykel. A hrozne sa dvíha prvé koleso keď prídáte plyn. A v zákrutách to tiež nie je žiadna výhra...
S Mirkom som sa dohodla, zemi bude volať o polnoci a príde vymeniť partiu.
Vrátila som sa hore, kde už sedel Maroš s bratrancami, sčapaný, že koniec. Ja som si vypila s každým aspoň dvakrát a mala som,  že totálne dosť.  Druhá fľaša však podľa a my sme stále nedohrali.
Ja, Gaba a Patky sme šli kúpiť ďalšiu. Gaba sa potom odpojila a my s Patkym sme sa vrátili domov. Ten Patkaň schoval fľašu. Ani neviem ako,  ale ocitla som sa v spálni s Adamom a s Janom. Adam sa rozčuľoval, že už nemá čo piť a my s Janom sme sa na tom akurát smiali.
Keď sa Adam vybral po poldecáky, že dopijeme vodku, Jano ho vymkol a ja som si to ani nevšimla, lebo som bola príliš zaujatá hviezdami.
Odrazu ku mne zazadu niekto prišiel, hodil ma na posteľ a priľahol. A keď vás priľahne taký nasypaný svalnatý tuleň ako je Johnny vôbec to nie je sranda...
Ja: ,,Ja sa s tebou ale nevyspím. "
Jahnny: ,, Ja viem. Vravela si to. A si jedna z mála, čo si stojí za tým čo povie."
Ja: ,, Tak prečo na mne ležíš?"
Johnny: ,,Lebo tajne dúfam, že zmeníš názor..."
Asi po pätnástich minútach Adam zistil, že sa dnu nedostane, a zburcoval ostatných. Johnny by si to však neodpustil, a keď im šiel otvárať dvere,  rozopol si nohavice a tváril sa nesmierne veselo. Skvelé -.-
Ľudia postupne odchádzali a o polnoci už tam ostal iba Adam, Patky, Denis a ja ale čoskoro prišli Sebik s Mirkom.
Adam sa po chvíli rozhodol, že pôjde domov a Denis ho šiel odprevadiť. My sme nevedeli čo robiť, tak sme začali hrať karty, kto prehrá, podlieza stôl. Zlízal si to Mirko a neskôr prehral znova a musel piť citrón, ibaže Patky mu tam nalial vónny olejček do sviečky a Mirov slabý žalúdok to znova nezvládol...
A čo potom?
Dospeli sme k záveru, že hráme ďalej, a kto prehrá, kus oblečenia dole.
Okolo druhej v obývačke sedeli jeden polonahý a traja takmer-nahí ľudia. Patkaň,  feťák, playboy a ja...
Čoskoro nás však prešlo aj toto a tak sa chalani rozhodli, že pôjdu domov.
S Denisom sme ich išli odprevadiť, no ich zaujala spálňa a všetci sa tam nahrnuli... O chvíľu odtiaľ vychádzali zvuky ako z opičinca a ja som pospratávala a ľahla si.  O chvíľu už ma však budil ten kretén Miroslav tak,  že na mňa skočil...
Chalani si však v spálni robili oblečený gang-bang a tak som ich šla napomenúť,  že sú hrozne hluční. Sebik sa iba zasmial, hodil ma na posteľ medzi tie opice a zvalil sa na mňa. (Ďalší svalnatý tuleň. Čo s tým ľudia mali?!)
Keď som sa konečne dostala z postele, napomenula som och a chcela som si ísť ľahnúť. Otvárala som dvere keď mi ostala kľučka v ruke...
A BUM!
Chalani na mňa hodili pohľad alá WTF?! Čo teraz?!
Dvere sa zo spálne nedali nijak raz otvoriť. Ak by niekto zliezol po hromozvode je to aj tak nahovno, lebo nemáme náhradný kľúč. A ak by sme ho aj mali, ani to nám nepomôže, lebo jeden kľúč je strčený v zámke.
Nemali sme žiaden šrubovák, vŕtačku,  ani drôt.
Telefóny nám ostali v obývačke a Patky sa hral hru,  hoci jeho baterka bola minimálna.
Miro volal na linku detskej dôvery, ale o pol štvrtej nám nik nedvíhal.
Výjazd hačiov by bol pridrahý.
Drahší ako nové dvere.
Drahší ako nové sklo.
A tak sa rozhodlo. 
Sebik si omotal ruku tričkom vzal kľučku a rozbil sklo...
Bolo to však strašne hlučné a tak som tam tvrdohlavo vbehla a začala kúsky skla vyberať holými rukami.
Nenechala som si dohovoriť, hoci mi krv tiekla potom. Akýsi pocit zúfalstva a bezmocnosti ma nútil pokračovať...
Keď bolo sklo preč, náhla som sa cez vzniknutú dieru, vzala kľučku a všetci sme vyšli von.  Chalani pozbierali sklo a ja som si ošetrila ruky...
(Čo na to rodičia? Už teraz som mŕtva žena...)
Ďalší deň som sa pustila do upratovania s očakávaním, že mi Denis pomôže. A on sa zobral a šiel do kostola.
Našťastie, čochvíľa mi na dvere zaklopalo prekvapenie. Dole stál Maroš. Zadýchaý, rozbitý,  ale nesmierne veselý.
Pomohol mi upratať pri vom sme sa dobre pobavili.
Maroš: ,,Ty čo robíš?!"
Ja: ,,Periem.''
Maroš: ,,V rukách?! V tých dorezaných rukách. Bože! Ty si blondína! Uhni. Ja to urobím...
O môj Bože! To čo si robila?! Veď máš na tom prste kráter! To s tým perieš?!
Bože, som myslel,ze chcem byť hasičom,  ale ak sa tak na to lukáš,  už si to nemyslím!"
Ja: ,,Maroš, pochlap sa,  veď to nič nie je. A tak pomimo, môj otec tvrdí, že žene nesmieš nikdy ukázať čo vieš. Myslím žehlenie, pranie a tak. Lebo potom to budeš robiť celý život."
Maroš: ,,No,  takže Kaja,  my davaja spolu chodiť už nebudeme..."
Ja: ,,Čo?"
Maroš: ,,Čo čo? "
Ja: ,,To čo si práve vypustil. Ty si mal v pláne chodiť so mnou?"
Maroš: ,,No,  nikdy nevieš. Navyše, mamka ťa víta v rodine. Ja keď som k tebe včera šiel, som jej povedal na rovinu. Mami, idem ku Kaji, má voľný byt. Tak mi povedala, že nemáme robiť kraviny a keď už k tebe takto chodím,  tak by sa patrilo ťa oficiálne doniesť ukázať domov."
Ja: ,,Ehmm... Milé."
Keď som otvárala okno, zbadala som susedu.  Maroš ma donútil ospravedlniť sa za hluk, ako dobre vychované dievča. A ona milá to chápala,  len ma upozornila, že nebudúce si to mám od polnoci ustriehnuť. (Ach ten hlúpy paviání gang-bang... A tie dvere...)
V podstate som si tento víkend uvedomila tri veci.
Prvú: Že som divná, chorá, strelená, zvrátená a tvrdohlavá, ale v SSV mi rozumejú,  lebo sú takí istí. Tvária  sa ako by boli z mesta, no nie sú. Nepatria tam a ja tiež nie.
Druhá: Občas by som mohla počúvať ľudí okolo seba a správať sa aspoň trochu dospelo.
Tretia: Víkend bol vyrobený v Číne. Dlho nevydrží...