Hey, Bitch! He is mine! (Slovak story about JB)

Part 32

„Violet, ja, mrzí ma to!“- vyhŕkol odrazu a zadíval sa na mňa. Výraz mojej tváre mu dúfam zrejme naznačil dosť jasne, aby zdrhal, pretože ak ho chytím do rúk, zotavovať sa bude dlhšie ako Justin, keď mu aj so svojou partiou prispeli na modrinách aj po tom, čo som ich srdcervúco prosila, aby sa spamätali.

Bez slova som cúvla dozadu a trasúcou sa rukou, som sa chytila okrajov dverí. Tou druhou som si prešla cez vlasy a zrazu sa mi pred očami vybavili všetky spomienky, ktoré som si do svojho bloku patrične ukladala odvtedy, čo nás mama opustila. Zbehla som po schodoch dole a nevšímajúc si Conora, volajúceho moje meno, som si vzala skateboard a prebehla som cez ulicu na chodník, ktorý viedol k jazeru.

Jeho breh lemovalo pár zasadených stromov a ten najvyšší sa týčil na úplne opačnej strane. Už ako malú ma sem otec brával a húpal na hojdačke, ktorá bolo ešte donedávna upevnená na jeho najširšej vetve. Spomienky na tieto chvíle mi na tvári dokážu vyčariť úprimný úsmev, no keď sa znovu druhou stranou vrátim späť do reality, uvedomím si, že to tak už dávno nie je. Otec sa viac zaujíma o prácu, než o nás a to je asi jediné, čo ho v živote napĺňa. Niekedy mám pocit, že to, čo mu vravím, vravím len tak do vetra. Po maminom odchode ma prestal počúvať a to prispelo aj k zlepšeniu pozície v jeho práci. Každý večer sme spolu na terase pili horúcu čokoládu, no odvtedy, čo je zahrabaný do svojich papierov, nepočuje ani to, že ho pozdravím, keď sa vrátim domov. Je to zvláštne, keď dieťa vie, že pre vlastného rodiča je úplne zbytočné. Vtedy cíti ten pocit samoty. Zabralo by objatie, no niekedy nepostačí ani to, pretože požiadať si o ňom, by bolo na tom najnižšom stupni všetkého, čo som kedy povedala.

  Chytila som sa príslušných konárov a vyliezla som pár metrov nad zem. Oprela som sa o jeho kmeň a nohy som si po dĺžke prekrížila.

„Ťažký deň?“ –otázku mi položil hlas nado mnou a ja som sa zdesene pozrela nad seba.

„Scottt?“ –vyhŕkla som chrapľavo a začudovane som na neho zazrela.

„Nie len ty máš v živote ťažké chvíle.“ –odvetil, ako by vedel, čo sa ho chcem spýtať.

„Že to vravíš práve ty. Ten, ktorý to nemá v hlave poriadku a tak sa z ničoho mláti ľudí.“

„Teraz moju chorobu otočíš proti mne?“ –spýtal sa výrazne a sťažka prehltol.

„Ak ju nie si schopný kontrolovať, potom fakt nemá význam, aby som znovu začínala už konečne uzavretú tému.“ –odsekla som a dívala som sa pred seba ignorujúc to, že zišiel až ku mne. Sadol si predo mňa na hrubý konár tak, že nohy mu viseli z oboch strán.

„Čo?“ –spýtala som sa, aby som vedela dôvod jeho pohľadu, ktorý mi prepaľoval vnútro.

„Kedy si sa stihla takto zmeniť?“ –pochybovačne pokrútil hlavou.

„Ako ma môžeš súdiť za tie 2 mesiace, ktorými sme si spoločne preskákali?“ –zvraštila som obočie.

„Ľudia toho nahovoria toľko, že niečomu proste musím veriť.“ –hlesol rozvážne.

„A preto veríš práve tomu, že nejaký náhodný okolo idúci toho vie viac, než ja sama?“

„Tu nejde len o to. Vždy som ťa bral ako mladšiu sestru svojho najlepšieho kamaráta. Ako babu s denníkom v rukách, ktorá si spisuje všetko, čo ju zaujme. Ako babu, ktorá má zmysel pre to, ako sa obliekať. Ako niekoho, koho dobrá kniha zaujme viac, ako bežný rozhovor s priateľkou. Neprišla si mi ničím výnimočná, no potom, keď som mal možnosť spoznať ťa o niečo viac, zistil som, že máš v sebe takú charizmu, ako nikto iný, koho poznám. Len s tebou som pochopil, že nezáleží len na tom, čo vidíš z vonka.“ –dodal jasne a pritom sa celý čas díval priamo do mojich očí.