The Missed Runner [TMR]

✓ Kapitola PRVÁ

Vzbudil ju tvrdý náraz.

Z polospánku - polodriemania otvorila oči. Do nosa jej udrel vlhký železitý pach. Miesto, na ktorom sa ktovieako ocitla, nespoznávala. V hlave mala prázdno, akoby jej ju niekto úplne vykradol, potom sa vrátil a zanechal v nej pár základných slov, ktoré mu boli nanič. Vážnosť situácie si však uvedomila, až keď si nemohla spomenúť ani na vlastné meno...

Dievčina sa zľakla a vyskočila na nohy, pričom zakopla o akúsi bedňu a takmer sa prevážila a zletela naspäť. V šoku sa poobzerala po klietke, v ktorej sa nachádzala.

Priestor mohol mať okolo troch metrov na šírku i na výšku, no to sa dalo ťažko rozoznať, pretože väčšinu plochy zaberali vrecia, zbrane a plno drevených krabíc. Niektoré boli veľké ako ona celá, iné asi ako nočný stolík. Nevidela ich poriadne. Všade naokolo bola hustá tma pretkávaná svetlom, ktoré sa však v klietke neudržalo dlhšie ako pár sekúnd. Za každých pár metrov stúpania sa jej zdalo, že sa objavuje čoraz rýchlejšie.

Napadlo jej, že to bude zrejme tunel alebo nejaká šachta. A možno len obyčajný výťah na nejakej starej rozpadnutej budove. Ale s led svetlami na bokoch?

Všetky tie zložité slová dievča ešte viac pomiatli. V mysli sa jej vynárali pravidelne každých pár sekúnd, ale čo jej naháňalo strach, bolo, že si ani jednu z tých vecí nevedela predstaviť.

Schytila sa jednou rukou za hlavu a potriasla ňou, aby zahnala myšlienky, ktoré jej zbytočne naháňali strach.

Všetko bude v poriadku. Zistím, prečo si nič nepamätám a aj odkiaľ poznám tieto slová, nahovárala si. Všetko dobre dopadne.

Sebaistoty jej však nepribudlo.

Práve zasvietilo jedno zo svetiel v tuneli, a tak mala pár stotín sekúnd na prehliadku jej provizórneho výťahu. Zbadala jednu škatuľu, veľkú asi ako šatníková skriňa, s obrovským nápisom. Na boku stálo hrubým zošúchaným písmom slovo C.H.A.O.S.

Svetlo po sekunde zmizlo a dievča zostalo hľadieť do tmy. Pozrelo nad seba. Klietka bola uzavretá, no aj cez mreže uvidela o pár desiatok metrov vyššie jasno svietiť červené svetlo.

Konečná, pomyslela si.

S klietkou to trhlo a dievčina sa zosunula k zemi. Už sa neodvážila postaviť. Chrbtom sa oprela o oplotenú stenu a lapala po dychu.

Kabínou sa prehnal ďalší otras, akoby začínala brzdiť. To ju vydesilo ešte viac.

Čo sa stane, keď táto kopa plechu a škatúľ zastane? Čo ma čaká tam hore? Som snáď... mŕtva?

Zabudla dýchať.

Hlúposť... Od strachu nepočujem nič iné okrem srdca. To je hneď prvý dôkaz o tom, že žijem. A zalapala som po dychu. Mŕtvi nedýchajú...