Zmena mi otvorila oči √

2.kapitola

"JA," povedal slizko a falošne sa uškrnul. Ako ho len ja neznášam. Len aby som Vás uviedla do obrazu. Volá sa Adam. Keď sme boli malí, dosť času sme sa spolu hrávali. Boli sme totiž susedia. A tak sa to začalo. Rodičia videli, že si rozumieme, a tak nás zapísali na rovnakú škôlku. Rozumela som si s ním viac ako s Tomášom. Časom sme začali chodiť aj na rovnakú základnú školu. Tu bol ten bod mrazu kedy sa všetko začalo. On sa stal obľúbenec všetkých učiteľov a celej našej triedy, pričom ja som bola šikanovaná a učitelia si na mňa dosť často zasadli. V tedy som spoznala jeho pravú tvár. Začal ma biť a dokazovať si na mne, že on je viac. Odcudzili sme sa až tak, že sme si nevedeli prísť na meno. Bola som iba jeho obeť. Jediná osoba, ktorej som od vtedy úplne dôverovala bol iba Tomáš.

"Nejako nie si rada, že ma opäť vidíš," musel podpichnúť. Dobre. On to chcel.

"Nevedela som sa dočkať kedy ťa opäť uvidím. Tešila som sa na teba viac ako dieťa na vianoce," povedala som s iróniou v hlase.

"To som rád, nepôjdeme niekde? " tak touto otázkou ma úplne prekvapil. Je to len jeho hra. A ja ju nebudem hrať s ním.

"Prepáč ale s opicami do mesta nechodím. A zvlášť nie s tými, ktoré majú účes na pudlíka, " cmukla som na neho a dala na odchod.

"Ešte sa uvidíme o to sa neboj," ešte stihol zakričať.

Ja som mu len zakývala a pokračovala vo svojej ceste. Chalani sa začali rehotať ale našťastie išli za mnou. Lukáš, Matúš a Oliver( to sú zvyšní Tomášovi spoluhráči, ktorých som spoznala na chodbe) išli jedným autom a ja, Tomáš a Sebastián sme išli bratovým autom.

Konečne sme zastali pred veľkým obchodným strediskom. Dohodli sme sa, že ja keďže som tu už dlho nebola sa pôjdem trošku poprechádzať popri Dunaji a obsadím nejaké dobré miestečko. Tomáš a Lukáš išli zohnať pizzu a zvyšok išiel po nápoje do bubbleology.

Keď som sa prechádzala spomínala som na staré časy. Každú sobotu sme sem chodili s rodičmi hádzať kamienky do Dunaja. Aj teraz som jeden zobrala a hodila. Nie je to ono. Chýbajú mi. Ani som si neuvedomila, že mi po líci steká slza. Chcela som si ju utrieť ale niekto ma predbehol. Sebastián.

"Neplač princezná nepristane ti to," pohladil ma po líci a usmial sa na mňa povzbudivým úsmevom.

"Inak ja viem, že sme teraz vonku, ale nešla by si IBA so mnou von?" spýtal sa ma. Bol taký zlatý keď sa hanbil. Na ten jeho výraz keď sa človek pozrie, nemôže mu povedať nie.

"Nie nepôjde lebo ona s opicami von nechodí," odpovedal niekto za mňa. Obzrela som sa. Zase Adam.

"Adamko, veľmi si vážim tvoje služby ale ja mam aj svoj jazyk.A náhodou si sa vôbec netrafil do odpovede," odvetila som. Vôbec neviem kde sa to vo mne berie. Nikdy som sa mu nepostavila. No raz musel prísť ten správny čas.

"Ty mala mrcha..." zakričala a začal sa ku mne približovať. Chcel mi dať facku ale nepodarilo sa mu to lebo ma odtiahol Sebastián na bok. Tak to ho bude ešte mrzieť.

"Vieš o tom, že keď sa povie dobyť srdce princeznej nemyslí sa to naozaj dobiť však?" podpichol ho Sebastián. To robiť nemal. Adam sa na neho vrhol a začali sa biť. Našťastie ako na zavolanie práve vtedy prišli aj ostatní chalani a tak ich od seba odtrhli.

"Stačilo!"zreval Tomáš" síce neviem prečo sa tu bijete ale sme predsa jeden tím a nemôžeme sa proti sebe stavať." Múdro vravíš bratček. Kedy si tak zmúdrel? Adam aj s pár nadávkami odišiel a my ostatný sme sa pustili do pizze. Bola naozaj výborná. Následne každý vypil svoj drink a rozlúčili sme sa. Ja som išla s Tomášom. Ponúkol mi, že môžem u neho bývať. Veľmi som sa tomu potešila. Tak sme sa vybrali na hotel po moje veci. Povedal, že ma počká v aute, lebo vraj si musí zatelefonovať. Tak som sa sama vybrala do mojej hotelovej izbičky. No to čo som uvidela v izbe ma dosť prekvapilo...

Ďalšia kapitolka na svete.

Rozhodla som sa, že budem pridávať 1-2 kapitoly za týždeň. (Samozrejme nikde nie je napísané, že nepridám aj viac)

Za vote a kometíky budem vďačná.

Lenčiča