I can't go out [SK]

7. kapitola

Moje kroky smerovali k rybníku alebo priehrade, či ako sa to volá. Jedno z miest kam chodím premýšľať. Je to asi desať minút za mestom.
Najprv som šla krokom, neskôr behom. Mohla som ísť akokoľvek rýchlo, no myšlienky ma stále dobiehali.

Keď som dorazila na miesto, celá udýchaná som sa posadila na okraj malebnej priehrady a pokašľujúc som sa oddala svojim nezadržateľným myšlienkam.  

Nikdy by mi ani len nenapadlo, že by som sa ja a Emily mohla niekedy pohádať. A už vôbec nie, že by ma chcela odstrániť zo svojho života.                                                                                                   Lenže ľudia často chybia a ja som sa úplne zmýlila v Emily. Považovala som ju za svoju sestru. Hovorila som jej úplne všetko. Bola som s ňou v dobrom aj v zlom...

Už ma netrápilo, že mi niekto chcel ublížiť, resp. zabiť ma. Už mi to bolo jedno. Záležalo len na tom, ako ma Em zradila a doslova od seba odkopla. Toto som si nezaslúžila... Prečo ma všetci opúšťajú a zraňujú? Jake, Em, Nika. Som zvedavá kto bude ďalší!??

Všetko na mňa doľahlo. Smútok, zrada, hádky, strach ...
Prečo práve teraz, keď som si myslela, že som obklopená užasnými ľuďmi?
Prečo práve v čase keď sa cítim najhoršie?
Prečo nemôžem mať pravých kamošov, ktorým na mne záleží?
Akoby som toho nemala dosť ešte ma aj páli celé telo.

Neplačem často, ale tentokrát som si nechala zmáčať tvár potokmi sĺz.

Už ma tento život nebaví. Čo keby som len tak skočila? Stačí iba spustiť nohy ...
Radšej som prerušila chod myšlienok prudkým nádychom.
Už veľakrát som rozmýšľala prečo ľudia páchajú samovraždy, no zakaždým to dopadlo rovnako, a to nepochopením. Pokúšala som sa pochopiť prečo to robia na základe nejakých vlastných skúseností ale nikdy som netúžila po smrti. Ani v najhorších snoch som na ňu nepomyslela. Mohla som sa cítiť akokoľvek nahovno, ale stále som sa to snažila nejako vyriešiť. Lenže, čo sa týka týchto problémov s 'kamarátmi', tak tie sa v mojom prípade už asi nezlepšia.

Plač utíchol a s ním zmĺkli aj všetky otravné myšlienky. Jediné, čo nechcelo prestať bolo pálenie, ku ktorému sa pridal nepríjemný dusivý kašeľ.

Jake pov

Potreboval som nájsť Taru. Volali mi jej rodičia. Mám ju pohľadať, priviesť domov a potom spolu s ostatnými jej oznámiť jednu závažnú informáciu.

Bolo mi jej úprimne ľúto. Mrzela ma aj tá nezmyselná hádka v škole, ale kto by na mojom mieste zareagoval inak? Aj teraz si stojím za tým, čo som jej povedal, ale nechcem sa s ňou predsa hnevať do konca života. Taktiež si myslím, že by sa nemala trápiť o nič okrem jej zdravotného stavu.

Musel som sa jej ospravedlniť aj keď to nemám vo zvyku robiť. V živote som sa niekomu ospravedlnil asi trikrát.

Hľadal som ju na dvoch miestach. Najprv som zašiel k múru na konci mesta. Nebola tam, čo znamenalo, že bude pri priehrade. Vybral som sa teda tam. Ponáhľal som sa ako o život. Vedel som, že Tara je rozumné dievča, ale predsa len som mal obavy, či nespraví nejakú hlúposť.
Vystúpil som z auta a rýchlosťou svetla sa pobral k priehrade. Videl som ju už z diaľky. Sedela tam akoby sa chystala skočiť.
Pribehol som k nej.

,,Však sa práve nechystáš skočiť?" Zaúpel som jej znenazdajky pri uchu. Viditeľne ňou myklo, stratila balans a prvé, čo sa jej dostalo pod ruku bolo moje tričko.

Hlava sa mi na pár sekúnd dostala pod hladinu. Telo mi zalial nepríjemný chlad, ale hneď sa k nemu pridalo teplo vyžarujúce z jej tela. Prišlo mi to dosť vtipné vidieť ju takú vystrašenú zúfalo ma držiac za tričko v dosť ľadovej vode.

,,Ty si taký idiot! Pokúšaš sa ma zabiť alebo čo?" V jej hlase nebola ani štipka veselosti. Akoby už vedela, čo sa jej chystáme oznámiť, pomyslel som si.

,,Sorry, ale ja som nemohol vedieť, že zareaguješ takto." Povedal som zmierlivo a viac sa na ňu pritisol. Nechcel som sa s ňou opäť hádať. Radšej nech si šetrí energiu na spracovanie informácie, ktorú sa o chvíľu dozvie od svojich rodičov.

,,Dobre. Dobre. Len ma už vytiahni." Náhlila ma podráždene drkotajúc zubami. Dvihol som ju a položil opäť na okraj priehrady.

Venovala mi nenávistny pohľad, na ktorý som jej odpovedal troma slovami. ,,Mrzí ma to."

:DDD

Taká časť plná pocitov... No aj také musia byť.