˙Dangerous couple˙

I.

Tma.
Bola som v nej tak dlho. Necítila som nič. Žiadne teplo,žiadny chlad,žiadnu bolesť ani žiadne city. Bola som v nej len prázdnou schránkou.

------------------------------

Žmúrila som do svetla,ktoré do izby prenikalo cez okno po mojej ľavej strane. Rozmýšľala som kde som. Podľa toho, kam som dovidela, som usudzovala, že to bude zrejme nemocničná izba. Čo tu vlastne robím? Čo sa stalo?

Z môjho premýšľania ma prebudil zvuk otvárajúcich sa dverí. Chcela som sa posadiť, alebo aspoň pohnúť. Moje svaly však nechceli reagovať. Boli celkom ochabnuté. Pokúsila som sa teda ešte raz pohnúť hlavou. Bolelo to, no aspoň som videla na ľudí v miestnosti. Všade dookola bol veľký rozruch. Hlasy sa prekrikovali zo všetkých strán. Počula som radostné pokriky, že som sa prebrala, nejaké lekárske reči a to,aby niekto zavolal pánovi.. Jae-ovi? To meno nepoznám. Absolútne nič mi nehovorí.

Podišiel ku mne jeden z doktorov. Dal mi pred tvár prst, a povedal aby som sa naňho stále pozerala. Keď som tak spravila, začal mi do očí svietiť malou baterkou. Bolo to naozaj nepríjemné, no vydržať sa to dalo. Keď mi už konečne prestal vypaľovať oči, posadil sa na stoličku vedľa mojej postele. "Ako sa cítiš?" opýtal sa ma tým nechutným doktorským hlasom. Chcela som mu odpovedať, no vyšlo zo mňa len divné, bolestivé zachrčanie. Rýchlo mi podal pohár vody so slovami aby som sa napila. Počúvla som, a už do seba liala tu vodu. Studená tekutina sa mi rozlieva po jazyku, celých ústach až do hrdla. Cítim ako steká mojim hrdlom. Ako mi ho zvlhčuje. Bol to príjmy pocit,pretože moje hrdlo bolo celé vyschnuté. Dopila som posledné kvapky.

Znova som sa pokúsila odpovedať, no podarilo sa mi len ďalšie, o trochu menšie, zachrčanie. No nič, budem šepkať. "Kde som a prečo tu som?" boli otázky, na ktoré odpovede, som chcela poznať. "Všetko sa ti vysvetlí neskôr. Teraz mi odpovedaj na otázky ohľadom toho,ako sa cítiš." povedal neutrálne a myslel si, že sa vyhol odpovediam.
"Ale ja chcem vedieť kde som! Hlavne prečo tu som. Čo do pekla sa stalo. Do prčic,odpovedzte mi. Nezaujíma ma môj stav, ale odpovede!" zvyšovala som postupne hlas až ma bolesť v hrdle umlčala. Moje svaly neboli naďalej tak ochabnuté, pretože celý čas čo som naňho chrlila môj monológ, som zvierala pohár tak silno, až praskol. Rýchlo pribehla nejaká sestrička, a začala zbierať črepy z mojej periny a rúk. "Tak dosť. Ukludni sa! Povedal som, že sa ti všetko vysvetli NESKÔR! Teraz mi normálne odpovedaj." taktiež zvýšil hlas a prepaloval ma hnusným pohľadom. Chcela som znova protestovať, no dvere na izbe sa prudko rozleteli. Dnu vošiel nejaký chlap v čiernom obleku. Podľa neďalekého rozhovoru sestričiek som zistila že je to ten pán Jae. Ako meno,tak aj výzor mi bol neznámi. Na tvári mal neutrálny výraz, takže som nevedela čo si mám myslieť. Vedel som však,že sa mi nepáči.ta jeho falošná aura, celkový postoj a typ chôdze. Striaslo ma keď zastal pri mojej posteli hneď vedľa doktora.

"Mee-Yon! Som tak rád, že si sa prebrala." prehovoril a snažil sa tváriť, že je naozaj rád, no ten pohľad plný nechuti som neprehliadla. Vyzeralo to, akoby ma chcel hneď na mieste udusiť vankúšom. Potriasla som hlavou a sústredila sa na jeho slová. Nechápala som to. Hovoril na mňa?

"Čo? Mee-Yon? Kto je Mee-Yon?" zmätene som na nich pozerala.

______________________________