˙Dangerous couple˙

II.

Stále som na nich upierala svoj zmätený pohľad. Dožadovala so sa vysvetlenia.
"Ty si Mee-Yon." oznámil mi prekvapene doktor. Vlastne prekvapení boli všetci. A aj ja.

Ja som Mee-Yon? Ja? Ja....ja..ja to neviem. Oči mi behali po celej miestnosti a v hlave sa mi výrili samé otázky typu :
Kto som? Kde som? Prečo tu som? Čo sa stalo? Prečo sakra neviem kto som? Ako je to možné? Narastala vo mne zúrivosť, ktorá bola len potláčanou panikou.
Tupo som pozerala na svoje ruky,teraz už zabalené v jemnom obväze.

"Čakali sme, že si nebude pamätať nehodu, alebo pri najhoršom bude mať menšie výpadky pamäti.
No to že nebude vedieť kto je?", zachytila som rozhovor doktora a Jae-a.
Nehoda?
"Aká nehoda?" svoj pohľad som nasmerovala na nich.
"Neviem či je vhodné kvôli jej stavu jej niečo povedať." pokračoval doktor v ich rozhovore a na mňa sa ani nepozrel.
"To už je na mne!" povedal Jae s nezáujmom a doktora vyhodil z mojej izby.

Posadil sa na stoličku,kde ešte pred chvíľou sedel doktor.
Uprene som na neho hľadela, a čakala kedy začne.

"Takže," odkašľal si.
"Voláš sa Lee Mee-Yon. Si dcérou pána a pani Lee. Boli hlavou mafiánskeho gangu, Lee, dokým sa nestala tá nehoda. Zapríčinil ju ďalší mafiánsky gang Kim. Keď ste sa snažili ujsť z Kórei na istú dobu, spôsobili vám nehodu, pri ktorej obaja tvoji rodičia zahynuli. Ty ako jediná si prežila o čom sme dosť pochybovali zo začiatku. Bola si v kóme. Celý jeden rok."

Nevedela som ako mám reagovať. Najprv sa dozviem, že som dieťa mafiánskych bossov a ako ďalšie je,že sú moji rodičia mŕtvy. Neviem ako mám reagovať. Neviem či mám plakať. Neviem ani ich mená. Ale sakra, veď sú to moji rodičia. Jasné, že mám plakať. Tak kde sú slzy? Prečo necítim žiaľ? Prečo moja hlava a srdce ostáva chladné?
Žeby tá kóma zo mňa naozaj spravila prázdnu schránku? Bez citov, bez viny? Dokonalý chladný stroj?

Po chvíli sa Jae znova odmlčal. "Po nehode ako ich verný priateľ a zástupca som prebral celý gang. Podplatil som políciu aj nemocnicu aby ťa prehlásili za mŕtvu,pretože Kim gang by ťa chcel stále zabiť. Ukryli sme ťa teda v tejto súkromnej nemocnici a už len čakali, či sa prebudíš. Momentálne máš len 16, takže ťa budeme musieť naďalej ukrývať. Nebudeš však zamknutá niekde. Budeš môcť byť normálne s ostatnými v gangu, no budeš vycvičená za zabijaka. Budeš sa skrývať dokonca aj pred niektorými z gangu. Keď dosiahneš 19, gang bude tvoj." vysvetľoval a poslednú vetu povedal zvláštnym tónom, akoby sa to nikdy nemalo stať. Akoby to mal sám zastaviť.

Rozmýšľala som nad všetkým čo povedal. Mal to premyslené no mne sa to aj tak nezdalo. Niečo mi tam vadilo, no nevedela som čo. Akoby som zabudla aj na niečo veľmi dôležité.

Keď si uvedomil, že dnes už neprehovorím, odišiel. Konečne som sa trochu uvoľnila. Celý čas v jeho prítomnosti som bola napätá. Vadil mi.

Po všetkých informáciach som bola vyčerpaná.
S myšlienkou 'nebudem len dokonalý chladný stroj, on zo mňa potrebuje urobiť dokonalý chladný zabijácky stroj. Chce aby som pre neho zabíjala' som sa pobrala do nepohodlného a prerušovaného spánku.

------------------------------

V tejto hnusnej nemocničnej izbe som strávila ešte dva týždne, počas ktorých som sa stala ešte chladnejšou.
Bolo mi všetko jedno. Išlo mi len o moje pohodlie. Všetkých som si tam podriadila.

Prišiel deň, na ktorý som sa vlastne ani netešila. Znova prišiel Jae. Doniesol mi veci na prezlečenie.
Zašla som do ďalšej izby v nemocnici. Ktovie kde som bola. Boli tu rôzne veci.
Pozrela som sa do tašky a videla len čiernu. Nie že by mi to vadilo. Natiahla som na seba oblečenie a chcela už odísť. Lenže to by som nebola ja, keby som nepredviedla svoju šikovnosť. Jedna z mojich vlastností, na ktoré som počas tých dvoch týždňov prišla.

Keď som spravila krok k dverám prišľapla som si zle zaviazanú šnúrku od topánky, a skydala sa rovno do nejakej otvorenej skrine. Prekvapivo som však pristála na niečom mäkkom. Keď som si to vytiahla z pod zadku, videla som, že je to čierna trochu otrhaná chlapčenská mikina. Ešte som ju nevidela no aj tak mi prišla tak známa. Bez ďalších slov naokolo som ju zobrala a už utekala za Jae-om.

Dnes toho moc nenahovoril. Len ma odviedol k autu a posadil dozadu ako nejaké dieťa.
Chcela som protestovať no zjavne na jeho podriadení budem musieť ešte zapracovať. Bez slova ma viezol neznámymi, možno kedysi až moc dobre, ulicami. Išli sme už asi tri hodiny keď mesto začalo rednúť. Zachvíľu sme išli po ceste k obrovskej vile. Kto by si bol pomyslel, že tu také niečo bude? Veď to vyzerá ako z filmu. Mohol by to byť kľudne aspoň desať hviezdičkový hotel. Celý čas som na to celé vyvalovala oči. Vedľa vili bola však ešte väčšia budova.

Zastavili sme pred väčšou budovou. "Na!" konečne po tak dlhej dobe prehovoril Jae a podali mi rúško. "Odteraz to budeš stále nosiť!" prikázal mi a už vystupoval.
Rýchlo som taktiež vystúpila a dobehla ho. Smerovali sme k obrovským dverám budovi.
Zastal pred dverami a silno ich rozrazil na obe strany.

Pozerala som sa na tú obrovskú telocvičňu s otvorenými ústami. Očami som behala z jednej strany na druhú. Bolo tu toľko rôznych vecí. A ľudí. Nikto sa na nás neotočil a len pokračoval vo svojej činnosti. Všetci boli tak profesionálny. Profesionálny zabijaci.

"Tak...
Tu z teba vycvičíme zabijaka. Tu začne tvoje utrpenie!" otočil sa na mňa Jae.

______________________________