˙Dangerous couple˙

III.

O dva roky neskôr

Čo najtichšie som sa blížila k izbe kde by mal byť. Dom bol odomknutý,takže som nemala veľa práce sa sem nečujne dostať. Prechádzala som práve predsieňou, keď som započula kroky na podlahe, ktoré smerovali ku mne. Keďže ale zmenili smer, usúdila som, že zrejme ide len z obývačky do kuchyne. Potichu som sa dostala zaňho. Čakala som kým sa otočí. Nemohla som si predsa nechať újsť ten prekvapený výraz plný strachu. A presne taký aj bol. Na nič som nečakala a vytiahla zbraň. Priložila som mu ju k srdcu a pozerala do jeho očí. Nehybne a hlavne vystrašene stál na mieste. Ten jeho pohľad. Tak ponižujúci. Videla som ho už toľko krát. Prestala som to počítať keď to presiahlo stovku. Nikdy mi to nebolo ľúto. Nikdy som ľútosť totiž nepoznala. Aj tak mi však niečo bránilo sa pozerať dokonca. Niečo ma zas nútilo nenávidieť túto prácu.
Odvrátila som pohľad a strelila.

Ďalší mŕtvy. Ďalšie nevypovedané slová, myšlienky a nápady. Ďalšie nesplnené sny a sľuby. Ďalšie bezduché telo.
Neviem kto to bol. Povedali mi aby som ho zabila, a tak som to spravila. Predpokladám že ďalší, ktorý mal u nás dlhy.

Odchádzala som späť za Jae-om aby som mu oznámila o splnení jeho požiadaviek. Tých bolo za tie dva roky naozaj veľa. Už po pól roku ako som sa dostala z nemocnice som sa stala najlepšou vrahyňou. Nakladal na mňa všetky jeho nechutné požiadavky. Nemohla som sa mu vzoprieť. Chcela som, ale nešlo to. Zabiť ho? Zabili by mňa a to som nemohla dopustiť. Niečo mi vravelo že ešte nie. Že ešte nepoznám pravdu. Bola som si istá že mi niečo tají. Niečo veľké, no nevedela som na to prísť. Vlastne všetci niečo tajili. Radšej sa mi vyhýbali. Celé dva roky som ho teda poslúchala na slovo. Bola som ako pes. Nechutný pes bez svojej vôle. Niekedy som sa mi vážne hnusila. Nechala som ho predsa robiť čo chcel. Celkovo ma zmenil. Ako výzorovo, tak aj vnútorne. Je pravda že som nevedela aká som bola,no určite nie takáto. Ale znášala som to ešte. Predsa už len necelý rok a dosiahnem devätnásť. Potom to tu bude moje.

Vchádzala som do hlavnej kancelárie toho nechutného debila. Neprekvapilo ma, keď som ho videla bezstarostne sedieť v kresle. Vyložené nohy na stole z tmavého dubového dreva a kubánska cigara napoly vyfajčená, ktorú si prekrúca medzi prstami, boli jeho neodpustiteľnou súčasťou.

Postavila som sa pred jeho stôl. "Som späť. Splnila som všetko." oznámila som mu a čakala na odozvu.
Potiahol si z cigarety a následne pomaly vydýchol dym, ktorý dráždil môj nos. Uráčilo sa mu otočiť hlavu a pozrieť na mňa. "Výborne. Zajtra máš ďalšiu prácu." vyhlásil. "Čo? Veď len teraz som..." zmĺkla som pri jeho pohľade, ktorý mi to jasne naznačoval. "Kto,kde a kedy ?" opýtala som sa ho rezignovane.
"Bude v starej hlavnej hale nášho minulého pomocného gangu" spomenula som si ako ma poslal ich všetkých vyvraždiť. Všetkých tých ľudí, ktorý ani nevedeli prečo. Ani ja som to však nevedela. "okolo desiatej večer."
Prikývla som a čakala kým dopovie kto je ten šťastlivec.
"Pôjdeš zabiť človeka z Kim gangu. Mal by to byť sám mladý Kim pokiaľ sa niečo nezmenilo. " povedal s neskrývanou radosťou.
Usmiala som sa, predsa len mi oni zabili rodičov, no vo vnútri som cítila...smútok?
Potriasla som hlavou a následne prikývla, aby som mu dala najavo že jeho požiadavku chápem. A splním.

"Zbohom!" povedal ako vždy, no tentoraz to bolo tónom, akoby som sa už nemala vrátiť. Akoby na mňa niečo chystal. Tým, že odvrátil svoj pohľad niekam na stôl medzi papiere, mi dal najavo aby som odišla.
"Dovi." odpovedala som, "Zdochni!" zašepkala som si ešte kým som zavrela dvere.

'Takže mladý pán Kim... Zvláštne že by mal byť sám. Kto by nechal ísť samého práve jeho? Nového vodcu Kim gangu. ' rozmýšľala som cestou do svojej časti vily.

'Som zvedavá, kto ho nahradí. ' zaškerila som sa pre seba.

______________________________