Ahojte. Volám sa Aly. Také obyčajné dievča, ktoré si na ulici nejak zvláť nevšimnete. Chcem vám však povedať príbeh. Príbeh, ktorý som ešte donedávna považovala za nereálny. A z času na čas mám pocit, že stále iba snívam. No nepredbiehajme. Je leto a ja som práve skončila strednú. Čakajú má takmer trojmesačné prázdniny predtým ako pôjdem na vysokú študovať moje milované umenie. Poviem vám priamo, už sa neviem dočkať. A dôvodov mám na to viacero. Prvým z nich je ten, že budem môcť začať odznova. Začať byť sama sebou, bez predsudkov. A s týmto súvisí aj druhý dôvod. Objavila som v sebe niečo, čo v takom malom meste, v akom som žila, predstavuje niečo nemysliteľné. Je ťažké to vyjadriť, pretože pomenovanie lezba je v našich končinách vulgárne a urážajúce. Preto sa do tejto skupiny odmietam zaradiť. Mám radšej vyjadrenie toho, že človeka mám rada nie na základe jeho pohlavia, či čohokoľvek iného, o čom hovorí tradičná spoločnosť. Viem, je to ťažké, ale inak to vysvetliť neviem. A v neposlednom rade sa teším na umenie, nových ľudí, nové mesto. Tak ak chcete, vydajte sa so mnou do môjho príbehu, do príbehu o novej Aly, o nových skúsenostiach a...veď uvidíte.
1.
Bol posledný týždeň prázdnin. Zbehli ako voda a ja som si vo víre všetkého- brigády, festivalov, akcií- ani nestihla uvedomiť, kedy tie tri mesiac prešli. Posledný voľný víkend som si nemohla nechať len tak ujsť a preto sme sa s Cel a Eliot rozhodli ísť na jeden hudobný festival. (Cel a Eliot sú moje dve skvelé priateľky). Nie žeby som sa netešila, ale rátala som, že to bude také ako vždycky. Mám rada festivaly, ale omnoho radšej mám chvíle, keď môžem byť niekde sama a ticho. No tento fest bol iný, nezabudnuteľný. Stal sa ním až vtedy, keď som stretla jedno dievča. Cel aj Eliot boli pod pódiom a užívali si zábavu. Povedala som im, že sa o chvíľu vrátim. Potrebovala som na chvíľu pauzu a tak som zamierila k nášmu stanu. Vytiahla som z neho bundu, zápisník a vybrala sa trošku ďalej na lúku, kde nikto nebol. Sadla som si a pozorujúc západ slnka som si začala kresliť. Po chvíli ma z mojich myšlienok vytrhol čísi hlas. A aký pekný bol ten hlas. Otočila som sa a zbadala dievča, ktoré na mňa s úsmevom pozeralo.
"Ahoj, potrebuješ niečo?" ozvala som sa.
"Ahoj. Nie nič, len som si bola po čosi v stane a zbadala som ťa, tak som sem prišla, či si v poriadku a nepotrebuješ pomôcť."
Rozosmiala som sa.
"Som v pohode, ale ďakujem za starostlivosť. Inak ja som Aly, teší ma."
"Som Sam," podala mi s úsmevom ruku.
"Môžem sa pozrieť, čo kreslíš? Aj ja mám rada umenie."
Chvíľu som váhala, no potom som jej ho podala s poznamenaním, že je to pre mňa veľmi osobné.
"Hej, to poznám," povedala, "ani ja nerada ukazujem iným svoje veci. Ale som rada, že si mi to dovolila."
Potom sme sa spolu rozprávali ešte asi dve-tri hodinky a bola už tma, keď sme sa vracali späť k stanom.
"Dúfam, že sa ešte niekedy uvidíme, Sam," povedala som na rozlúčku.
"Určite, ak sa máme stretnúť, tak sa stretneme, Aly," odpovedala a objala ma.
Potom ma mrzelo, že som si od nej nevypýtala žiaden kontakt, no v tú chvíľu mi to nenapadlo. Vrátila som sa k Cel a Eliot, a Sam som už do konca festivalu nevidela. Časom som na to celé aj zabudla. Bol predo mnou posledný týždeň a ja som sa musela začať chystať do školy.
