Nepotopiteľná loď

Tridsiata štvrtá kapitola

Napokon plačeme všetky. Ten pocit rodiny, ktorý začal na nedeľnej kázni pána Barkera, sa ešte umocňuje. Nesnažíme sa jedna druhú utešiť, roníme slzy spoločne. Smútime za manželmi, priateľmi, rodičmi, deťmi... Vytvorili sme skupinku asi päťdesiatich žien a dievčat a okupujeme fajčiarsky salónik. Povedali nám, že sa nás dohromady zachránilo asi päťsto. Päťsto z vyše dvoch tisícov! A správa o katastrofe bude čoskoro vo všetkých novinách na svete. Keď dorazíme do New Yorku, príde sa na nás pozrieť polovica obyvateľov, akoby sme boli akési exotické zvieratá, nie nešťastné trúchliace bytosti. Človeka akosi vždy teší pohľad na nešťastie iného. Alebo aspoň vzbudzuje zvedavosť.

„Prečo ocko nešiel so mnou?" vzlykne mi v náručí Nina.

„Išiel... Išiel za mamičkou," poviem so stiahnutým hrdlom. Úloha oznámiť Nine, že jej ocko a Annie zostali tam, padla práve na mňa. Kedysi som si myslela, že je strašne ťažké priznať sa Berthe, že som rozbila vázu. Nie. Toto bolo omnoho horšie. Toto bola tá najhoršia správa, akú som kedy niekomu hovorila.

Nina ma znenazdajky objíme obomi rukami a upriami na mňa zelené oči. Z jej bacuľatých líčok sa stratila obvyklá zdravá červeň a tvár jej už nezdobí úsmev. Je taká maličká a už zažila v živote toľko rán!

„Myslíš, že to niekedy prestane tak bolieť?" spýta sa odrazu. Nuž, táto - mimochodom, veľmi dospelácka - otázka vŕta v hlave aj mne.

„Vravia, že áno," odvetím bezvýrazne. „Vraj čas lieči."

Na jednej strane dúfam, že je to pravda, že postupne ten pocit prázdna z môjho vnútra zmizne a opäť sa budem môcť smiať, no zároveň sa toho bojím. Mám strach, že na nich všetkých zabudnem. Mám strach, že ich nejako zradím, keď ich pamiatka v mojom srdci vybledne a keď tá bolesť z ich straty prestane byť taká citeľná.

„Ocko bol stále smutný, že mamička zomrela, a to už prešlo sedem rokov," povie Nina ticho. „Nikdy neplakal, ale chýbala mu. Nerád o nej hovoril. Teraz už mi nepovie nič."

Pomalým, váhavým krokom k nám podíde Zoja. Jemne pohladí Ninu po vláskoch a zotrie si osamelú slzu.

„Je mi to veľmi ľúto, Nina," šepne.

Nina neodpovie, len na Zoju pozrie. Potom prikývne a mykne hlavou, aby odohnala plač. Je veľmi, veľmi statočná! Neviem si predstaviť, ako by som ja v jej veku zvládla takú ťažkú skúšku. Nina je úžasná. Zoja vezme Ninu na ruky a odnesie ju o kúsok ďalej. Táto mladá Švajčiarka to s deťmi naozaj vie, nepochybujem, že sa vďaka nej Nina bude mať lepšie.

Bezmyšlienkovite vezmem do ruky papier a začnem ťahať ceruzku po jeho povrchu. Nevšímam si, čo kreslím, a tak predpokladám, že z toho budú len nesúvislé čiary plné chaosu, no keď sa na svoj výtvor zahľadím, uvidím veľmi jednoznačne vyzerajúci hrob s dreveným krížom navrchu. V priečnej doske kríža je, síce nie veľmi čitateľne, ale predsa napísané meno Charles Edward Andrews. Pár sekúnd len civím na obrázok, potom opäť schmatnem ceruzku a miesto toho, aby som to všetko zaškrtala, ako by sa patrilo, k Edwardovmu hrobu prikreslím ešte ďalšie štyri. Edwy Arthur West, reverend John Harper, Henry Samuel Morley a Annie Clemmer Funková. Konečne si plnou váhou uvedomím hrôzu toho, na čo sa pozerám. Sú mŕtvi. A akokoľvek veľmi by som si to želala, už ich nikdy neuvidím. Srdce mi zovrie akási neviditeľná ľadová ruka, rozdrtí ho na márne kúsky a ja znovu zúfalo plačem.