˙Dangerous couple˙

VI.

Nechápem to. Nechápem najmä seba.
Sedím tu na skrinke v jeho kúpeľni bez trička, len v spodnej bielizni a nejakých voľných, krátkych nohaviciach. Že bolo od krvi..tss. Opatrne a jemne mi opäť zašíva ranu, na ktorej stehy som si potrhala.
Nechápem ako tu môžem tak pokojne sedieť. Ako mu môžem dôverovať. Možno že je to tým, ako mi jeho hlas pripomína hlas chlapca, zo sna. A tak isto aj tá vôňa. Ako to, že je tak podobná?
Sledujem jeho tvár. Svoj pohľad sústreďuje na ranu. Vždy keď od bolesti ucuknem, spraví bolestivú grimasu, akoby to bolelo jeho.

Odstrihol koniec nitky a dvihol hlavu hore. Pozerala som mu priamo do očí. Tak neskutočné oči. Nevedela som od nich odtrhnúť tie svoje.
Zosadil ma dole, a začal baliť ošetrovacie pomôcky. Zobrala som si nové tričko, ktoré mi ešte predtým pripravil.
No, to je tá ďalšia vec ale.
"Kto ma prezliekol?" prepalovala som ho pohľadom.
"No, ehm.. J-ja? Heh. " zasmial sa nervózne a poškrabal na hlave. "Tak ty,hej? A ako si to vôbec dovoľuješ. Veď si cudzí človek. Navyše nepriateľ. Teda aspoň myslím." poslednú vetu som si zašepkala pre seba, no určite ju počul.
"No tak prepáč, ale svoje veci si mala roztrhané , a aj špinavé od krvi. Nechápem prečo si taká podráždená stále. A ako som povedal. Ja nie som tvoj nepriateľ." začal sa hneď brániť. "Tak potom kto si?" bolo vidieť ako ho tá otázka raní. Nezmohol sa na odpoveď a keď som videla tú bolesť v očiach, rýchlo som zmenila tému."Koľko som bola mimo?".
"Tri dni." potriasol hlavou a už pokojne odpovedal. "Typujem, že si už aj poriadne hladná, že? Môžeš si ľahnúť a ja ti niečo prinesiem. Alebo ak chceš, môžeme ísť do jedálne. Ale nezaručujem, že tam nebudú chalani." vidal sa k dverám. "Tak to si uhádol. A kľudne môžme ísť do jedálne." pobehla som za ním.

Ako ma viedol po jeho vile, potrebovala som si to v hlave ujasniť.
Takže...
'Zachránil' ma, a tvrdí, že sa poznáme. Že nemôže za tú nehodu, takže ani za smrť mojich rodičov, a že ma chce ochrániť. Jeho hlas a vôňa sú neuveriteľne podobné, tomu chlapcovi zo sna, takže by sa dalo uvažovať nad tým, že by to bola pravda.
Ale.. Nemôžem len tak zabudnúť na to, čomu som verila celé dva roky. Lenže to celé mi nahovoril Jae. A jemu by som najradšej utrhla gule a zadusila ho nimi,takže to tak nemusí byť.
Vážne neviem čomu, komu mám veriť.

Kým som sa utápala vo svojich myšlienkach, prišli sme do jedálne. Sedí tam šesť chalanov, podľa vlasov usudzujem, že tí, z tej noci, a napchávajú sa. Ako sme vošli, ich prekrikovanie utíchlo. Všetky oči boli na mne. Bolo to trochu nepríjemné. Trochu dosť.
Posadila som sa na stoličku, na ktorú ukázal Tae. Keď ich pohľady neuhli ani po piatich minútach, došli mi nervy.
"Do riti! Nie som jednorožec,že na mňa môžte tak čumieť, tak sa láskavo venujte svojmu jedlu!" otočila som sa na nich s vražedným pohľadom. Najprv sa mi naskytol pohľad na ich prekvapené pohľady, no hneď na to boli nasrané. "Hej! Dávaj si pozor na hubu. Inak budeš mať ďalšiu dieru v boku!" zasyčal červeno vlasý. "Lebo sa ťa tak aj bojím." povedala som posmešne. "Nejak moc si dovoľuješ keď sa poznáš s Taem. Ale na mňa si dovolovať nebudeš!" opäť sykol. "Tebe to môže byť jedno. A to sa mýliš. Netuším kto to je!" pokračovala by som, no zastavil ma pohľad na Taeho v dverách. V jednej ruke držal tanier a tú druhú zatínal v päsť. Asi som to prehnala. Sklopila som hlavu a na stoličke skĺzla čo najviac to šlo.
Zhlboka sa nadýchol a prešiel ku mne. Tanier predo mňa mierne hodil a sadol si naproti.
Po zvyšok jedenia sme boli všetci v tichosti. Keď som dojedla, Tae sa postavil a smeroval späť do izby. Neváhala som, a hneď sa za ním rozbehla. Ešte som si vymenila vražedný pohľad s červeno vlasáčom a už bola pri Taem.

Vošli sme do izby a on sebou hneď šľahol na stoličku pri stole. Nevedela som čo mám robiť, a tak som tam len stála a nervózne si hrala s prstami.
"Stále sa hráš s prstami keď si nervózna," zasmial sa "dokonca stále máš aj tú mikinu. Myslel som,že ju už neuvidím. Že už neuvidím teba. Je mi to tak ľúto Mee. Tak neskutočne ľúto!" skryl svoju tvár do dlaní.
"Nie. Nemôžeš za to!" snažila som sa ho uistiť. Ale ako som sakra asi tak mohla,keď ja sama som si tým nebola istá?! "Ale áno. Mal som ťa ochrániť. Pred všetkým. Pred ním. Myslel som, že si mŕtva. A v skutočnosti si skoro aj bola." zvlykol. Aish, čo mám robiť? Prosím nech neplače. "Kim," nedokážem ho osloviť Tae," prosím neplač." "Prosím, oslovuj ma Tae." potiahol. "J-Ja, nemôžem. Prepáč." povedala som previnilo. "Jasné. Prepáč, nebudem ťa o to žiadať." znova zvlykol. Do prdele. Rozmýšľaj Mee. Ako ho uteš... Mám to.
Okey, Mee. Ale.. Nie Mee! To dáš! Nesmieš cúvnut!
Prešla som k nemu.
"T-Tae? Ja viem čo potrebuješ." vykoktala som zo seba a následne ho neisto objala.

Neviem čím to bolo,ale možno tým, že tentoraz som to bola ja, ktorá ho objala.

Bolestivá vlna, ktorá prišla do mojej hlavy ma donútila sa zosunúť k zemi. Rukami som si zvierala hlavu a nevnímala slová, ktoré na mňa Tae kričal.
Vnímala som len obrazce, ktoré sa mi zobrazovali. Boli to spomienky. Šťastné, smutné, všetkého druhu. Spomenula som si na chlapca zo sna, na Taeho. Na svojich rodičov. Na svoje pravé JA, ktoré sa bilo s tým terajším. Nevedela som, ktoré má vyhrať. Je dobré byť ako predtým v tejto situácií? Je ale dobré zostať takáto? Nevyhralo ani jedno.
Spojili sa.

Obrazce utíchli. Počula som svoj splašený dych a tlkot srdca. Cítila som Taeho ruky, ako ma zvierajú a kolíšu zo strany na stranu. Pomaly som dvihla hlavu a pozrela sa naňho. Červené oči od plaču upieral priamo do tých mojich, a čakal čo zo mňa vyletí.
"Mee?" oslovil ma váhavo po chvíli. Vtedy mi konečne doplo.
Tae, môj Tae.
"Ty moje trdlo!" usmiala som sa od ucha k uchu a skočila mu okolo krku, nevnímajúc jeho prekvapený pohľad naplnený nádejov a radosťou.

______________________________