Daisy Rose Violet

XLI

Musím ísť pozrieť Daisy aj dnes. Celú noc som nespal,neustále som musel premýšľať nad tým prečo to spravila. Ešte doteraz som neprišiel na žiaden rozumný dôvod,veď to ani nemôže mať rozumný dôvod. Už nech sa preperie,nezvládam to bez nej. Tak neuveriteľne mi chýba,ešte nikto mi nikdy tak veľmi nechýbal ako teraz ona.

Pomaly som kráčal chodbou nemocnice k jej izbe,zastal som,keď som zbadal jej rodičov. Niekto ma stiahol za rukáv do vedľajšej chodby,bol to Emett.
"Stalo sa niečo s Daisy?"
"Zmizla,zrejme ušla z nemocnice."
"Čo?"
Neveriacky som hľadej na Daisynho staršieho brata.
"Veď,veď bola v kóme ako mohla len tak utiecť?"
"Nepovedala ti to?"
"Čo mi mala povedať?"
"Bola Schránkou."
"Čím?"
O čom to ten cvok točí? Unavene som si pretrel tvár,aká schránka?
"V jej tele bola uschovaná duša,ktorá kedysi dávno patrila nymfe,vládkyni,víle,bohyni... nazvy si to ako chceš,no tá duša potrebovala schránku,aby prežila všetka príroda okolo nás. Táto duša putuje v našej rodine už celé storočia,no nikdy nebola tak ďaleko od botanickej záhrady."
"Čo? To,to si zo mňa hádam robíš srandu,je tu nejaká skrytá kamera,či čo?"
"Hovorím ti pravdu,preto ma Daisy fialové oči."
V tom momente mi to došlo,má pravdu.

"Daisy! Daisy!"
Z toľkého volania jej mena mi pomaly dochádzal hlas,musí tu niekde byť. Pobehoval som po botanickej záhrade v snahe niekde ju nájsť,musím ju nájsť,musí tu byť!
"Daisy?!"
Jej postava stála niekde mimo chodníka medzi kríkmi,ktoré pokrývali kvety. Bez zaváhania som sa rozbehol za ňou.

"Daisy?"
Stál som pred ňou a hľadel jej do očí,ktoré nemali žiadne zreničky ani bielka,boli zaplnené fialovými dúhovkami. Bosé nohy mala omotané akými si ťahavými stonkami kvetov,ktoré rástli aj zo zápästí. Pristúpil som ešte bližšie k nej,ani len nežmurkla. Vtedy som si všimol ,že za osobou ,o ktorej som si myslel,že je Daisy ležalo telo obrastené tahanými kvetmi. Ležala tam moja krásna Rosie.