The Missed Runner [TMR]

✓ Kapitola DRUHÁ

. : S K Y L E R : .

Skyler.

To meno sa jej páčilo. Bolo rebelské a zároveň dievčenské, akoby jej charakter mohlo vystihovať jedno jediné slovo. Bola naň hrdá a nemohla ho nikomu povedať... Prečo? Pretože ak ho vedel mŕtvy chlapec skôr ako ona, niečo bolo zle - výrazy ostatných to len potvrdili. Ešte takmer nič neurobila a už mala problém...

Dočerta! Museli sme sa poznať. Ale kde? Na akom mieste? A prečo neviem ja jeho meno?

Vedel jej na tieto otázky vôbec niekto odpovedať? Očividne nie... Hlavu mala ešte viac popletenú ako počas vzbudenia sa v kabíne.

Newt jej pomohol z klietky. Keď pristála na mäkkej tráve a on ju pustil, pohľad jej padol na jeho sťahujúce sa bicepsy. Zo slušnosti odtiahla pohľad bokom, padol jej presne na roh čohosi obrieho, z betónu či kameňa, kde-tu prekrytého akousi popínavou rastlinou. Skyler šibla pohľadom doľava i doprava, obrie steny sa ťahali všetkými smermi a končili až v ďalšom rohu. V každej stene sa črtal obrí otvor, siahajúci až k úplnému vrchu.

Štyri rohy, štyri steny, štyri brány... Čo to, sakra-

,,Čo... je to... za prekliate miesto?" spýtala sa chladne blondiaka vedľa seba. Hrdlo mala odrazu akési stiahnuté.

Newt jej odpovedal bez toho, aby jej pozrel do očí. ,,Vitaj na Fleku, na najhoršom mieste, ktoré môže decko ako ty či ja vyfasovať," vyšlo z neho nezaujato. Z jeho slov však sršala zášť, nevraživosť a znechutenie. Ak to malo aj dáky pozitívny nádych, zrejme bol skrytý veľmi hlboko v jeho význame...

Skyler to nepobrala dvakrát optimisticky. ,,Fle- čo?" prižmúrila oči a pozrela na Newta. Bol o pol hlavy vyšší, musela zakloniť hlavu, aby mu dovidela do tváre.

,,Nebudem to opakovať dvakrát," odvrkol a olivovými očami si ju zhora premeral. ,,Skús nasávať za pochodu."

Skyler sa zablyslo v očiach. Zaťala ruky do pästí a pevne si zahryzla do pery. Svoju blbú poznámku si dovolila utrúsiť len v mysli.

Tak sa vyjadruj zrozumiteľnejšie...

,,Newt, na minútku!" Na scéne sa objavil ďalší hlas, patril tomu tmavšiemu chlapcovi z kabíny. Alby. Na takú tvár sa nezapomína...

,,Čo sa zase deje?" spýtal sa s menším povzdychom Newt. Bez jediného slova venovaného dievčaťu sa jej otočil chrbtom a vydal sa naproti Albymu.

Skyler zostala sama a až vtedy si uvedomila, že vraždiace pohľady mužov a chlapcov naokolo ju desia a iritujú zároveň. Zamračila sa na nich, prekrížila si ruky na prsiach a vystrčila nos dohora.

,,Čo máte za problém?!" skríkla po nich. Bola naštvaná, že na ňu všetci civia, no nebála sa pustiť všetky tie emócie na povrch, čo sa preukázalo aj v jej roztrasenom hlase. Bála sa, a to ju hnevalo. Bola tak neskutočne vydesená, až ju to štvalo.

Niekoľkými chlapcami trhlo dozadu, iných to len prinútilo prižmúriť obočie. Napokon sa ale všetci bez odpovede odtrúsili na svoje miesta.

Skyler široko-ďakelo nezbadala ani jedno jediné dievča, a to bolo čudné. Nad kabínou videla len chlapské tváre, na Fleku - nech už to slovo znamenalo čokoľvek - nezapočula inú hĺbku hlasu ako tú chlapčenskú. Niektorí sa na dievča mohli podobať, ale stále to boli chlapci.

Skyler bodlo v hrudi. Kde to sakra som?!

Odfúkla si prameň pomerne tmavých hnedých vlasov z tváre. Toto miesto pre ňu bolo stále nové. Netušila, či vôbec prežije jediný deň, no ani ju to toľko netrápilo, pravdepodobne už bola dávno mŕtva. Nemala žiadne spomienky. Ani jedinú mienku o niekom, komu by po smrti chýbala. Jediný človek, ktorý odzrkadloval čo i len jedinú stopu k jej bývalému životu, bol ten mŕtvy chlapec, ktorého odvliekli dvaja chlapíci. Kým odišli, Skyler zachytila slovo, akým ich oslovovali. Medikusi. Zaujímavé.