˙Dangerous couple˙

VII.

Stále sme sedeli na zemi a tiskli sa na seba. Nedokázala som uveriť, ako som mohla zabudnúť. Na Taeho. Ale bola som nesmierne rada, že som si spomenula. No spomenula som si aj na ďalšie veci. Na mojich rodičov, na môj starý život. Slzy sa začali kotúlať po mojich lícach a vsiakali do Taeho trička. Keď si to všimol, svoje objatie zosilnil. "Mee... prosím neplač. Viem, že je to ťažké teraz, keď si si spomenula na všetko, no ja viem, že TY to zvládneš. Že SPOLU to zvládneme. Vždy si bola predsa silná, tak prosím...neplač." odtiahol sa odo mňa a pozrel mi do očí. "Áno?" zotrel slzy, od ktorých som mala mokré líca. Prikývla som na súhlas a zadívala sa do jeho očí. Celkom ma pohltili. Ani som si poriadne nevšimla ako sme bližšie a bližšie. Neviem čo by sa bolo stalo, ak by to takto pokračovalo no niekto nás vyrušil. Pozrela som na dvere, ktoré pred chvíľkou niekto rozkopol a uvidela som tam červeno vlasého. Už by som mohla zistiť ich mená inak...je to divné ich volať podľa vlasov ...

Kým sa oni o niečom zhovárali, ja som si v hlave prehrávala, čo sa dialo predtým ako nás vyrušil. Vážne sme sa približovali? Yaaaah, Mee! Čo si myslíš, že si robila? Veď je to Tae!
Áno, to je pravda. Je to Tae. No predsa len je to trochu iné. Po troch rokoch. Už niesme deťmi. Je to zvláštne.

"Mee. Ja teraz budem musieť na chvíľu odísť. Vrátim sa do hodiny. Dobre?" prehovoril na mňa Tae a tak ma vytrhol z myšlienkového fackovania sa. "Hmm?" otočila som sa naňho nechápavo "Ah,jasné. Dobre teda." prikývla som, že už som v obraze o čom hovoril. Venoval mi ešte úsmev, a už vychádzal dverami.

Okey... Tak, čo teraz?
Vyšla som z izby, a vyberala ktorou chodbou pôjdem ďalej. Vybrala som si tú najosvetlenejšiu. Po celej stene boli obrovské, francúzske okná. Videla som obrovský bazén a záhradu ohradenú kamennými múrmi. Vyzeralo to naozaj úžasne.

Chodila som rôznymi chodbami až som si myslela, že ma už v živote nenájdu a uhiniem v nejakom kúte chodby.
Prešla som znova do nejakej chodby a uvidela dvere. No čo, aspoň uhiniem v kúte izby... Alebo by tam mohla byť nejaká navševovanejšia izba. S nádejou, že ma niekto objaví som otvorila dvere.
Bola to niekoho izba. 'Tak to dúfam, že sa mi pošťastilo a je to izba červeno vlasého.' pomyslela som si ironicky.
Ale nie... Keď som sa chcela otočiť tak som akurát vrazila do niekoho hrude.
"Ale, ale... Koho to tu máme." zasmial sa neznámi. "Hej čaw...nevieš kade ďalej do nejakej obývačky alebo spoločenskej miestnosti?" začala som 'pohoďácky'. Jeho pohľad stal teda za to. "Stratila som sa." upresnila som mu svoju situáciu trochu zahanbene. "Ha? ty si sa..? To vážne?" začal sa smiať. "Hej! To nieje smiešne..." šťuchla som doňho. "Ale je. No dobre teda... Tadiaľto." zavelil a ja som ho nasledovala. "Páni, tu je aj niekto milý." prehlásila som. "Ak narážaš na Jimina, tak toho si nevšímaj. Je len trochu nesvoj, keďže je tu ďalšia osoba. Navyše ťa nepozná a si dievča." vysvetlil mi. "Ktoré nebyť nás ostatných, by ich v tedy možnože aj porazilo." dodal so smiechom. Takže Jimin. Jedno meno mám! Mee, toto nieje hra zisťovania mien. Prekrútila som nad sebou očami.
"A inak. Ja som Jungkook." predstavil sa. Jungkook.. Kook..Kookie?!
"Takže Kookie?" hrozne som sa rozosmiala nad výrazom, ktorý nahodil, keď to počul. "Ja ti dám, že Kookie!" povedal urazene, no mal problém so zadržaním smiechu. "Ale pre mňa za mňa..." rezignoval. "Ha!... Ja viem, že sa ti to páči.." podpichla som ho. Keď som však videla pohľad, ktorým sa na mňa pozrel, radšej som sa rozbehla. Aj keď do neznáma.

Jasné..muselo sa to stať. Stála som v 'slepej uličke ' a on sa nebezpečne približoval. Podlo sa na mňa usmial, a prehodil si ma cez rameno. Snažila som sa nejako dostať späť na zem, no nič naňho neúčinkovalo. Akurát som prilákala pozornosť ďalších, ostatných chalanov. Všimla som si aj červenú hlavu Jimina a tak som usúdila, že sa s Taem už vrátili. A to mi nepomôže? Tsss..
Kookie otvoril dvere a ja som pocítila teplo vonkajšieho prostredia. Počkať.. Čo?
Nestihla som niako zareagovať a už som pocítila studenú vodu, ktorá ma pohltila. Ten hnusák. Vážne ma hodil do vody? Avšak na to som teraz prestala myslieť. V mojej mysli sa vynorila spomienka.

Mala som vtedy osem.
"Mami? Prečo ste vyhodili pána Jae-ho?" pýtala som sa mami, ktorá práve zapisovala niečo o jeho vyhodení. "Ále, len nás podviedol, a pracoval s konkurenčnou firmou. Chcel prebrať tú našu. " pohladila ma po vlasoch.
"Ale teba nech nič netrápi. Poď, ideme napiecť koláč ocinovi." žmurkla na mňa, a zobrala ma do kuchyne. "

Vyšvihla som sa, a sadla si na breh.
Tak on chce gang len pre seba? Tak preto ma chcel odstrániť.
"Ten podliak Jae!" vyskočila so na nohy, a bola by som padla späť do bazéna keby ma Tae včas nezachytil.
"Jae? Ten Jae? Kde je? On je znova u vás?" hneď sa ma vypytoval drsným tónom. Aj ostatní vyzerali dosť naštvane.
"Čo? Nechápem. Je u nás jeden Jae, ale neviem či myslíme toho ist.." "Do riti" nenechal ma dohovoriť. Bol tak naštvaný, až od nervov kopol do zábradlia schodíkov vedúcich do bazéna, čo boli neďaleko.
Keď si všimol môjho nechápavého pohľadu, veľmi jasne mi to vysvetlil.
"Jae je ten, po ktorom ideme. Ten, čo zapríčinil tú nehodu."

_________________________________